• Dominika Horváthová

TANEC ako bezhraničná sila (aj v priebehu pandémie)


Americká choreografka a tanečníčka Martha Grahamová raz povedala: „Tanec je skrytý jazyk duše.“. Verím v sugesciu a intimitu tanečného umenia. Tanec je pre mňa mocný, objavný, pohlcujúci, ale predovšetkým emocionálne nabitý. Prebúdza vo mne pocity, ktoré nahlas nedokážem zodpovedať slovami, či len jednoduchými, prostými zvukmi. Súhlasím ako s Marthou Grahamovou, tak aj s Mirou Kovářovou, pre ktorú „Tanec je umením okamihu.“. Pominuteľnosť považujem za jedno z najväčších predností tanca.

S Mirou Kovářovou – tanečníčkou, choreografkou a vysokoškolskou pedagogičkou na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, som sa porozprávala o dištančnom online vzdelávaní, o možnosti mať opätovne študijný program tanečnej vedy na VŠMU, ale aj o tom, čo pre ňu znamená tanec.


Aká je vaša osobná skúsenosť s online výučbou počas pandémie? Ako ju hodnotíte, pretože ja vnímam tento typ vzdelávania ako neadekvátnu náhradu za výučbu v školských priestoroch. Virtuálne stretnutia na mňa pôsobia neosobne, veľmi chladne. Akoby ten príjemný akademický vzťah medzi študentom a pedagógom jednoducho nenastal, nemohol nastať.

Mne osobne online výučba tiež úplne nesedí. Ten výsledný efekt asi závisí aj od predmetu, ktorý sa vyučuje. Samozrejme, že najvypuklejšie sa obmedzenia virtuálneho vyučovania u nás prejavili na praktických predmetoch. V tých teoretických je to v tejto forme podľa mňa zvládnuteľné, aj keď to predstavuje oveľa viac práce pre pedagóga a nie je to úplne uspokojivé pre študentov. Jedno pozitívum to ale prinieslo, keďže študenti nemali svoje množstvo vedľajších povinností, ako účinkovanie v divadlách, či vyučovanie na ZUŠ či v súboroch. Zdali sa mi lepšie pripravení

a skoncentrovaní na naše hodiny a tiež mali takmer 100% dochádzku. No a zaujímavé bolo zoznámiť sa s podmienkami, v ktorých študenti žijú (a spoznať ich domáce zvieratá). (Smiech.)


Študenti Katedry tanečnej tvorby sú zvyknutí na každodenný fyzický pohyb, patričné vybavenie, dostatočný priestor či ľudský kontakt. Medzi inými sa aj oni sami ocitli

v bezkontaktnom virtuálnom svete, viacerí bez väčšieho a vhodného miesta na produkciu tanca. Ako ste vnímali túto novú skutočnosť z pozície pedagogičky i vedúcej katedry? Pridali ste do študijných osnov aj nové metódy a postupy?

Myslím, že každý z nás má svojský prístup k výučbe bez ohľadu na to, či je prezenčná alebo dištančná. Každý má určité metódy a postupy, ktoré v novej forme výučby musel inovovať. Online výučba bola nová pre každého z nás hlavne počas minulej jari. Každý si musel nájsť spôsob, ako sa tými obmedzeniami vyrovnať tak, aby študenti dostali informácie v potrebnom množstve a kvalite. Pre tanec je potrebný priestor, a ten bol obmedzený rozmermi obývačiek

či kuchýň. To, s čím sme mohli pracovať online, boli možno detaily pohybu a jeho analýza.


Keď sa situácia upokojila, stýkali ste sa so študentmi a študentkami aj v rámci individuálnych hodín, aby sa ,,dobehlo zameškané?

Zimný semester sa začal a skončil prezenčne, čo veľmi pomohlo. Letný semester sa prezenčne len končil. Ja osobne som v jednej chvíli praktickú online výučbu ukončila, lebo viac sa už v tých podmienkach nedalo dosiahnuť. Hneď, ako sa dalo, sme dokončili semester systémom blokovej výučby na sále. Ale to spojenie „dobehnúť zameškané“ je v našom prípade trochu zavádzajúce, lebo to, čo sa zameškalo, je ten každodenný tanečný pohyb v priestore sály na to určenej. Ten sa vlastne nedá nahradiť ničím iným, ani iným druhom pohybu. Ale mali sme intenzívny záver, čo je pre študentov zaujímavé z hľadiska záťaže a intenzity skúsenosti.


Ako jedna z mnohých navštevujem inšpiratívny workshop na HTF, ktorý sa venuje analýze tanca, tanečnej kritike či tomu, ako sa vôbec dá rozmýšľať o veľmi špecifickom druhu umení – tanečnom. Onedlho by mala vzniknúť (staro)nová katedra, na ktorej by sa opätovne vyučovala tanečná veda, ako to bolo pred niekoľkými rokmi. Kedy nastal ten impulz, že by sa mala tanečná veda vrátiť na akademickú pôdu VŠMU?

O vrátení tanečnej teórie na pôdu KTT sme hovorili a chystali sa naň už veľa rokov. V mojich oboch projektoch, keď som nastupovala na funkciu vedúcej katedry, bol návrat teórie tanca jedným z nosných rozvojových prvkov. Som veľmi rada, že sa nám spoločným úsilím s pani dekankou podarilo presvedčiť kolegov, aby pri novej akreditácii a formovaní katedry teoretických štúdií na VŠMU tanec nechýbal. Teraz si už len musíme držať palce, aby akreditácia dopadla dobre a ja verím, že u nás čoskoro privítame prvých študentov teórie tanca. Projekt KEGA, ktorý spomínate, chce analýzu a teóriu tanca predstaviť študentom KTT, resp. VŠMU, ktorí o túto oblasť prejavia záujem. Deje sa to formou prednášok a seminárov s odborníkmi rôznych zameraní, ale i nákupom odbornej literatúry a budovaním spolupráce s inými vzdelávacími inštitúciami s podobným zameraním. Je to akýsi predvoj, predstavenie toho, čo teória tanca vlastne ponúka.


Sama som študentkou Katedry divadelných štúdií a myslím si, že odborná spätná väzba je nesmierne dôležitá. Taktiež považujem za dôležité, aby nastal dialóg medzi teoretikom

a praktikom, recenzentom a tvorcom. Ako vy vnímate slovenskú teatrológiu? Kde má podľa vás limity?

Myslím, že pre rozvoj každého druhu umenia predstavuje odborná reflexia popri vzdelávaní

a tvorbe samotnej jeho tretí, základný pilier. Odborná spätná väzba nastavuje tvorcom zrkadlo, analyzuje a zaraďuje vytvorené diela do širšieho kultúrno-spoločenského kontextu. Pomáha laikom porozumieť procesom tvorby. Teoretici a recenzenti to dnes majú ťažké, lebo sa musia orientovať v mnohých oblastiach a okrem preniknutia do podstaty daného umenia by mali porozumieť aj odborom, ktoré s umením zdanlivo nesúvisia, ale v praxi sa presadili pri tvorbe tanca a divadla. Verím, že nasledujúca generácia teoretikov bude zvedavá a odborne podkutá, aby vedela s tvorcami viesť dialóg, ktorý je veľmi potrebný. Ako človek, ktorý túto oblasť nemá úplne zažitú, si slovenskú teatrológiu nedovolím hodnotiť, ale vždy ma poteší, keď sa stretnem

s fundovaným a zorientovaným odborníkom.


Množstvo ľudí hľadí na odborných výskumníkov a recenzentov prostredníctvom zápornej optiky. V čom podľa vás tkvie táto dlhoročná negácia?

Myslím, že negácia a záporná optika súvisí s výchovou a nastavením spoločnosti. V tom, či sa to dá zmeniť som skeptik, čím vedome potvrdzujem tento trend.


Tanečné umenie je na Slovensku málo pertraktované. Myslíte si, že mnohí ľudia z umeleckej obce alebo laickej verejnosti ešte stále považujú tanec len za akýsi potrebný ,,doplnok“

k divadlu, či naopak k filmu?

Ja dúfam, že nie, že to nastavenie sa aspoň v očiach umeleckej obce už posunulo... U laickej verejnosti som si nie úplne istá, ale tu sa musíme pozrieť na vec opäť cez optiku nastavenia spoločnosti. A tiež na to, ako je všeobecne v národe vnímaná hodnota a potreba umenia ako takého.


A na záver… Skúste prosím pomenovať troma vetami, čo pre vás tanec znamená a čo pre vás zosobňuje.

Tanec je pre mňa spojením tela, mysle a ducha, a tým predstavuje jednu z najpravdivejších foriem umenia. Tanec zosobňuje slobodu a pokoru zároveň, lebo tanečníci sú umelci, ktorí sa každodenne podriaďujú faktu, že ich vyjadrovací prostriedok – fyzické telo, starne. Tanec je umením okamihu, má kapacitu neustále sa obnovovať a rozvíjať. A to ma na ňom baví.



Za rozhovor srdečne ďakuje Dominika Horváthová.

  • Facebook
  • Instagram