• Petra Babulícová

Sonda do života priekopníka slovenského profesionálneho divadla

Aktualizováno: dub 1

Karol Horák, Michal Ditte, Michal Baláž: Borodáč alebo Tri sestry


Štátne divadlo v Košiciach uviedlo 25. januára v online premiére dlho očakávanú inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry v réžii Júlie Rázusovej. Na hre sa podieľali traja autori troch generácii, Karol Horák, Michal Ditte a Michal Baláž, pričom každý z nich sa venoval inej časti života Janka Borodáča.


Všetci traja autori v predpremiérovom rozhovore najväčšmi vyzdvihovali jeho neskutočnú húževnatosť, organizačné schopnosti a pracovitosť, ktorá bola vzhľadom na neľahké podmienky miestami neuveriteľná. Horák na ňom obdivuje akým spôsobom za krátky čas v Košiciach doslova z ničoho vybudoval funkčné trojsúborové divadlo. Charakterizuje ho slovami fanatik práce. Ditte sa pri písaní zároveň snažil preniknúť do vzťahu Janka a Oľgy Borodáčovcov a našiel v ňom zdroje dramatických situácií. Baláž na charakteristiku použil hollywoodsky termín, „from zero to hero“ (z nuly na hrdinu), teda obyčajného chlapca, učiteľa, ktorý sa vypracoval na najprominentnejšiu osobnosť vo svojom odbore a stal sa súčasťou učebníc dejín slovenského národa.


Borodáč bol nielen významnou osobnosťou pri budovaní Slovenského národného divadla, ale i Štátneho divadla Košice (v roku 1945 sa stal prvým riaditeľom vtedajšieho Východoslovenského národného divadla), v ktorom sa príbeh inscenácie odohráva. V celej inscenácii tvorcovia využívajú princíp divadla na divadle, ktorý sa tu stal základným stavebným prvkom pri prepájaní troch dejových línií príbehu (režijnej, partnerskej a mladosti). Centrom deja je skúšobné obdobie Čechovových Troch sestier, ktoré mali v réžii Janka Borodáča premiéru 25. januára 1952. Online premiéra inscenácie Borodáč alebo Tri sestry sa symbolicky odvysielala presne 68 rokov po prvom uvedení Čechovovej hry v Borodáčovom naštudovaní v košickom divadle. Prostredníctvom stvárnených udalostí tvorcovia reflektujú nielen režisérovu profesijnú stránku, no zároveň aj jeho ľudské peripetie. Vďaka tomu sa tvorcom inscenácie podarilo priniesť pohľad na neraz kontroverzne vnímaného Borodáča z viacerých uhlov. Režisérka Rázusová toto prepojenie vysvetlila v predpremiérovom rozhovore slovami: „Čechovovská téma túžby po realizácii a veľkomeste. Tri sestry, z ktorých každá inak pomenúva motívy Borodáčovho života. Cez Oľgu pozorujeme kariérny život a osud manželského života bez detí, Máša konfrontuje Borodáča v jeho konzervativizme a ťažkopádnych postojoch v umení, Irina otvára tému odchodu do hlavného mesta.“ Nesnažia sa jeho prácu ani život hodnotiť, „len“ pravdivo predstaviť, čo najviac stránok osobnosti. Rázusová v inscenácií umne využíva viaceré divadelné postupy. V častiach skúšok Troch sestier pracuje so Stanislavkého metódou v podobe, ako ju praktizoval Borodáč, teda prísny psychologický realizmus. Vo výstupoch mimo nich vedie hercov k civilnému prejavu. Výrazne tiež narába s postupmi postmoderného divadla, keď sa herci voči Borodáčovi búria a snažia sa hrať čo najexperimentálnejšie a najprotikladnejšie voči jeho poetike a Stanislavského metóde.

Pluralitnej optike napomáha aj scénografia a kostýmy Markéty Plachej. Výtvarníčka hrací priestor situovala nielen na javisko, no zároveň aj do priestorov hľadiska, kde sa nachádzajú tri malé javiská v podobe režisérskych stolov a na bočný balkón nad javiskom. Dodala tak inscenácii väčšiu autenticitu akoby sa do minulosti preniesli nielen javiskové postavy, ale aj diváci. Jednotlivé scénografické prvky sú variabilné tak, aby prestavby priestoru v rámci jednej časti mohli vykonať aj samotní herci, čím sa nenarúšalo tempo a rytmus inscenácie. V úvode je scénický priestor takmer prázdny, len na horizonte visí titulná strana z textu Troch sestier. Neskôr na ťahoch zostúpi rám, predstavujúci jedáleň, kde sa odohráva prvé dejstvo hry. V druhej časti, po Borodáčovom príchode do Košíc, v zdanej časti scény leží akoby vrak lietadla, vytvorený z horizontu z prvej polovice inscenácie. Predstavuje stav, v akom sa košické divadlo nachádzalo po maďarskej okupácii mesta.

Zatiaľ, čo scéna bola z dobového hľadiska nadčasová, kostýmy prešli od úvodu k záveru premenou. Na začiatku mali okrem Borodáča, ktorý mal oblečený čierny oblek, všetci horčicovo hnedé odevy. Herci sa však začali postupne svojim vzhľadom posúvať vpred, až v závere stáli na javisku v súčasnom oblečení. Vynikli najmä okuliare v neónových farebných odtieňoch rámov. Zaujímavým kostýmovým prvkom sú papierové kocky s fotografiami zakladateľov SND a členov Maršky, s výrezom na krk a tvár. Javiskové postavy ich mali na hlavách v obraze po zániku kočovnej divadelnej skupiny, ktorá si pre nezáujem Slovákov v mnohých mestách nedokázala na seba zarobiť.


Významný zástoj v inscenácii mala práca so svetlom. Spôsob osvetlenia hracieho priestoru logicky oddeľoval jednotlivé dejové línie príbehu. Vďaka výrazným svetelným zmenám sa divák ľahšie orientuje v prechodoch medzi nimi. Pre dramatické udalosti z Borodáčovho detstva a mladosti je príznačné prítmie, v ktorom sú postavy osvetlené kontra svetlom. Naopak, pri výstupoch zo skúšok je osvetlená celá sála, tak ako aj v reáli. V častiach zobrazujúcich príbeh manželov Borodáčovcov od ich prvého vzájomného stretnutia osvetlili tvorcovia neraz celé javisko, no intimitu vzťahu tým nijako nenarušili.

Vizuálne najpôsobivejšie vyznela scéna, kde si Borodáčovci čítajú výhražný list. Na scéne sú rozmiestnené lavičky z brezového dreva v troch radoch. Na každej z nich sedí jeden z hercov z Troch sestier. Na javisko dopadajú tri bodové svetlá studeného bieleho odtieňa. Oľga chodí pomedzi lavičky, dotýka sa ich akoby z nich hmatom čítala zapísaný osud. Ostatné javiskové postavy sa nehýbu, čo vyvoláva pocit akoby sa pre Borodáčovcov zrazu zastavil svet a ocitli sa mimo neho nielen psychicky, ale i fyzicky.

Vývoj doby a slovenského divadla zobrazuje nielen text a výtvarná zložka inscenácie, no najmä herectvo. Málokedy má divák možnosť vidieť tak rozmanitý prístup k stvárneniu javiskových postáv, ako v tejto inscenácii. V prvej časti prostredníctvom skúšok Troch sestier prevláda herectvo psychologického realizmu, ktoré Borodáč tvrdošijne presadzoval počas celej režisérskej kariéry. Svojich hercov doslova nútil stvárňovať ich postavy v duchu MCHATovského kľúča inscenovania Čechova. Spočiatku sa mu tieto postupy presadzovať darilo. Po čase však košickí interpreti chceli pracovať inak, využívať nové postupy, ktorým sa však Borodáč priečil a vznikali medzi nimi konflikty. Za chrbtom sa mu posmievali a stvárnenie čechovovských charakterov bolo čoraz civilnejšie, súčasnejšie a záverečný obraz sa niesol v postmodernom duchu. Hereckej pluralite napomáha aj fakt, že väčšina hercov stvárňuje viacero javiskových hrdinov. Prechádzajú tak viacerými hereckými štýlmi a technikami.

Postavu Janka Borodáča v inscenácii stvárňujú dvaja herci. Starého, akoby súčasného, Robert Šudík a mladého, historického, Matej Erby. Šudíkov Borodáč (v obsadení uvádzaný ako Prvý) predstavuje rozprávača a komentátora javiskového diania aj vnútorných pocitov svojho „mladého ja“. Väčšinu času sedí na pravom balkóne, neďaleko javiska, odkiaľ má na svoj životná príbeh najlepší výhľad. Svoje konanie komentuje s odstupom a nadhľadom. Hercov prejav je civilný a prirodzený vo výraze i geste. Oproti svojmu mladému protipólu je pokojnejší. Erbyho Borodáč je naopak, plný mladíckeho elánu a horlivosti do roboty. Pohybom i mimikou sa snaží priblížiť svojmu skutočnému predobrazu. Počas skúšok oduševnene gestikuluje a dáva dôraz na každé slovo, ktoré povie hercom. Aby na seba upozornil, neraz sa postavil na stôl, z ktorého rečnil. Je puntičkárom zapáleným pre divadlo a to isté očakáva od svojich kolegov. Za celú inscenáciu sa uvoľní len v dvoch výstupoch. V prvom sa s hercami z Maršky spolu opijú. Druhý raz príde u postavy k emočnému vzplanutiu, keď po nástupe do Košíc s Oľgou vymýšľajú plán obnovy materiálne i personálne zničenej inštitúcie. Inak si drží patričnú noblesu režiséra. V línii vzťahu s Oľgou je v prejavoch citov zdržanlivý a strohý.

Alena Ďuránová stvárňuje dve Oľgy - Borodáčovu a Prozorovovu z Troch sestier. Ako Borodáčova manželka je citlivou ženou, ktorá neraz pri svojom manželovi trpí, no napriek tomu ho miluje. Svojim nežným správaním je protipólom k uhladenému workoholikovi, Jankovi. Do svojej postavy vniesla herečka ženský cit a krehkosť, ktorú zdôrazňujú aj jej čierne priliehavé šaty. Trpezlivo znáša manželove maniere a obetuje mu i túžbu po dieťati i častejšej fyzickej láske. Oľgu Prozorovovu kreuje v prvej časti v súlade so Stanislavkého metódou, ktorú od hercov Borodáč vyžaduje. V druhej časti sa však aj ona výrazovo i kostýmom prispôsobí modernému hereckému štýlu. V scéne, kde má oblečenú žltú vetrovku prerastie jej konflikt s režisérom do facky a ona padá na zem. Ponížená vstáva a podriaďuje sa vôli režiséra a zároveň manžela. Tu sa prekrýva konanie oboch herečkiných postáv.


Sedem menších postáv v inscenácii stvárňuje Stanislav Pitoňák. V rolách Herca je energický burič, ktorý sa odmieta podriadiť Borodáčovej režijnej poetike a svojim pohybom a hlasným rečovým prejavom to dáva jasne najavo. Ako Solenyj z Troch sestier postupne prechádza od prísneho psychologického realizmu k súčasnému postmodernému štýlu herectva, kde sa už nekladie dôraz na presnosť v pohybe i geste. Ako Borodáčov otec je typom muža, ktorý sa snaží chrániť svoju rodinu a deti v ťažkých chvíľach. Herec pracuje hlavne s hlasovým aparátom a v telesnom i gestickom prejave je utlmený. V postave Bagara Pitoňák stvárňuje prísneho, vystretého muža, ktorý si vie presadiť svoju vôľu mocou, ktorú po komunistickom prevrate v Československu získal. Nezneužíva ju, no naplno využíva.

Ľuba Blaškovičová hrá štytri ženské charaktery- Borodáčovu mamu, Natašu Prozorovovú, Herečku a profesorku pražského konzervatória Marie Laudovú. Pri každej zo svojich javiskových hrdiniek využíva iné výrazové prostriedky, čím ich výrazne odlišuje. Marie Laudová je v jej podaní ukričanou herečkou, ktorá na seba rada púta pozornosť nielen intenzitou reči, ale aj výrazným gestom a mimikou. Ako Herečka stvárňujúca Natašu sa nielenže nevie prispôsobiť režisérovým požiadavkám, ale táto postava nezodpovedá ani jej veku a trápi sa s ňou. V prvých rokoch vzniku košického divadla sa neraz z personálnych dôvodov obsadzovali herci do postáv v nesúlade s ich vekom i hereckým naturelom. Je to zároveň aj výrazným komickým prvkom inscenácie, kedy Laudová stvárňuje žiarlivú mladú Natašu a prirodzene sa nevie so svojou postavou stotožniť, čo vedie nespokojnosti a stupňovaniu napätia medzi ňou a režisérom i v súbore.

Herec Juraj Zetyák stvárňuje v inscenácii postavy Tuzenbacha, Jaroslava Kvapila, Herca, Lekára, Recepčného a Vrátnika. Ide viac o typy, než charaktery. Všetci sa vyznačujú individualizmom. Zetyák vyčnieva svojim presným pohybom a prácou s hlasom. Najvýraznejší je v postave Vrátnika, ktorý neochotne víta Borodáčovcov v Košiciach a vysvetľuje im pomery v divadle. Jeho hlas je rázny, strohý a neústupčivý. Svojim postojom vyjadruje nedôveru voči novému riaditeľovi. Má rázny prejav, ktorým chce Borodáča z divadla vyhnať a odradiť ho od nástupu na post riaditeľa.


Tomáš Diro, hrajúci v rolách Andreja, Jaroslava Hurta, Otakara Nováka, Herca a Jána Jamnického vynikol ako rebelujúci protagonista Andreja Prozorova. S Borodáčom od počiatku nesúhlasí a výrazne si kreuje svoju postavu proti režisérovým požiadavkám, interpretácii i samotnému charakteru, ktorý napísal Čechov. Správa sa ako rebelujúci tínedžer, ktorý si v rámci hereckej akcie, kde má Janko zaviazané oči, stiahne nohavice smerom do hľadiska, fajčí cigarety a inak strháva pozornosť výstredným konaním. Ako Jaroslav Hurt je komickou, hlučnou postavičkou pedagóga, ktorý potrebuje svojmu študentovi dokázať dominantné postavenie za každú cenu. Na druhej strane však dokázal byť voči svojim študentom úprimný a odovzdať im dôležité zručnosti a vedomosti.

Hudba Michaľa Palka podfarbuje jednotlivé výstupy a podporuje atmosféru, ktorú chceli tvorcovia dosiahnuť. Na javisku je použitá aj živá hudba v podobe je bandónia (malý, ťahací, gombíkový akordeón využívaný najmä v hudbe argentínskeho tanga), na ktorý hrá Janko Borodáč počas scény, keď ho lekári operujú. Počas výstupu na neho svieti bodové svetlo, a vzniká tak intímny obraz.


Divadelné spracovanie príbehu jednej z najvýznamnejších a zároveň rozporuplných osobností dejín slovenského divadla bola pre inscenačný tím veľká výzva. Režisérke Rázusovej a jej spolupracovníkom sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá nie je len faktografickým dokumentom, ale aj neraz vtipným pohľadom do zákulisia vzniku profesionálneho divadla u nás. Nikdy však neskĺzava k pátosu, ani karikatúre. Inscenátorom sa darí prepájať prvky súčasných divadelných postupov s Borodáčovov poetikou a technikou K. S. Stanislavského. Zvolené postupy si v režisérkinej koncepcii neodporujú, ale sa zaujímavo dopĺňajú. Vzniká tak spojenie a zároveň kontrast medzi herectvom súčasným a tým spred sto rokov. Rozmanité prístupy troch autorov sa jej podarilo zlúčiť do koherentného javiskového diela, ktoré má potenciál zaujať aj diváka, ktorý v dejinnej problematike zorientovaný nie je. Borodáč je v inscenácii predstavený nielen ako významný režisér, ale najmä ako človek, ktorý žil, pracoval a miloval divadlo a život naplno so všetkými kladmi i zápormi. Inscenácia Borodáč alebo Tri sestry nesie v sebe nielen historický, ale aj silný ľudský odkaz.


Premiéra: 25. január 2021

Réžia: Júlia Rázusová Koncept a úprava: Júlia Rázusová Odborný konzultant: Peter Himič, Karol Mišovic Dramaturgia: Peter Himič Dramaturgická spolupráca: Miriam Kičiňová Scéna a kostýmy: Markéta Plachá Hudba: Michal Paľko Autor busty Stanislavského: Jozef Kurinec


Osoby a obsadenie

Borodáč: Matej Erby, a.h. / Martin Stolár

Prvý: Róbert Šudík

Oľga, Oľga Borodáčová: Alena Ďuránová

Solenyj, Otec, Herec, Oskar Nedbal, Andrej Bagar, Recepčný: Stanislav Pitoňák

Irina, Herečka: Tatiana Poláková

Máša, Herečka: Adriana Ballová

Nataša, Marie Laudová, Matka, Herečka: Ľuba Blaškovičová

Veršinin, Herec, Albert Pražák, Antonín Drašar, Gašpar Arbet: Jakub Kuka

Tuzenbach, Jaroslav Kvapil, Herec, Lekár, Recepčný, Vrátnik: Juraj Zetyák

Andrej, Jaroslav Hurt, Otakar Novák, Herec, Ján Jamnický: Tomáš Diro



zdroj úvodnej fotografie: http://www.sdke.sk/sk/cinohra/online-zive-umenie-karol-horak-michal-ditte-michal-balaz-borodac-alebo-tri-sestry


  • Facebook
  • Instagram