• Dominika Horváthová

Rebelovanie je súčasťou dospievania

Pred pár týždňami, keď som večer ležala v posteli s mojou aktuálne najobľúbenejšou knihou Manifest mladej ženy od Žanety Morovskej, som si povedala, že by som si konečne mala pozrieť nejaké nové filmové alebo seriálové spracovania. Neviem čím to je, ale vôbec mi neprekáža pustiť si zas a znova niečo, čo som videla už niekoľko ráz predtým. No občas dostanem chuť aj na niečo neznáme. Nie som len milovníčkou divadelného sveta, ale na môj dušu, aj toho filmového. Filmy, ako napríklad Greta, Shorta, Hejteri či Plnotučná láska pre mňa patria do skupiny s názvom Dominika nezabudni si pozrieť ešte raz!. A to vďaka Čerstvej nádielke severského filmu.


Nordické krajiny sú nielen arkticky mrazivé, čarovné a pre mňa osobne, svojou minulosťou aj tajomné, ale hlavne sú to krajiny vyspelé, hneď v niekoľkých oblastiach – školstvo, zdravotníctvo, ekonomika, politika, ekológia. Keďže dennodenne cestujem predovšetkým hromadnou dopravou, nemôžem nespomenúť, že Severania ju majú takmer dokonale premyslenú, podobne ako filmový priemysel. V mojom okolí sa však stretávam aj s názormi, že európske filmy sú až príliš reálne a to ich robí nudnými, a nie až tak populárnymi. Preto sú vraj tie americké o niečo lepšie, pretože ľudia sa zväčša nechcú pozerať na čosi, čo je vo svojej podstate normálne a čo vychádza zo skutočnosti. Európske filmy nie sú pre mnohých divákov atraktívne, pretože sa nespájajú s mainstreamom. Ja nad nimi neohŕňam nosom. Vďaka virtuálnej kinosále prostredníctvom videotéky Edisononline, som mala možnosť zhliadnuť to najlepšie zo škandinávskeho filmového plátna.


Koncom januára, 25. – 31. 01. 2021 bol prostredníctvom online TV kanálu odvysielaný sedemdňový filmový festival desiatich severských súčasných filmov, pod názvom SCANDI 2021. Pre celý svet je stále pretrvávajúca pandemická situácia zložitá. Tohtoročný festival bol zameraný na univerzálnu tému krízy vo všeobecnosti – vo vzťahu, v rodine, v práci, v etických, politických či environmentálnych názoroch, alebo v zmysle života a v hľadaní samého seba. Počas každého jedného roku sa SCANDI snaží divákom sprostredkovať tému/y, ktoré sa dotýkajú azda každého ľudského jedinca. Napríklad minulý rok sa široké spektrum nordických filmov orientovalo tematickým zameraním na silné nezávislé ženské hrdinky.

Veľmi sa teším, že som mala možnosť vidieť kvalitné, miestami až desivé filmové spracovania. Slovný výraz „desivé“ myslím v tom slova zmysle, že to, ,čo sa deje v našom svete, je nadmieru strašidelné a znepokojujúce. Viac-menej sme vinní my sami. A zmeniť situáciu nemôže nikto okrem nás.


Prvý film, ktorý otváral siedmy ročník, bol dokument s názvom Greta, zrežírovaný švédom Nathanom Grossmanom v roku 2020. Išlo o jeden z najlepších a zároveň najťažších dokumentárnych filmov, ktorý som v poslednom čase videla. Hovorí o svete, v ktorom žijeme teraz. Vo svete, ktorý je v dezolátnom stave. Greta Thunberg je známa mladá švédska environmentálna aktivistka, trpiaca Aspergerovým syndrómom. V piatok vymeškávala školu a sedávala pred parlamentom v Štokholme s kartónovým transparentom, hlásajúcim Skolstrejk för klimatet (Školský štrajk za klímu), aby mohla poukázať na nezvratnú klimatickú krízu, ktorá sa každým dňom zväčšuje. Začala bojovať za našu neistú budúcnosť. Dospela k rozhodnutiu, že sa chce pokúsiť o viac ako potrebnú zmenu. Mnohí tento dokument označujú za kontroverzný a nepravdivý, pretože mu neveria a stále vnímajú našu Zem ako miesto nezničiteľné – aj keď práve toto tvrdenie môžeme označiť za hoax, ktorých sa v poslednom čase šíri až príliš veľa. Ako povedala samotná Greta: „Dospelí stále niečo hovoria, no robia niečo iné.“ Preto vzala iniciatívu do vlastných rúk a inšpirovala ďalších mladých ľudí v iných mestách, krajinách a kontinentoch, aby nepodľahli vágnym predstavám a názorom o zložitej ekologickej otázke, ktorá stojí pred nami.


Druhý deň bol na mojom programe akčný dánsky film s názvom Shorta. Tento nadčasový triller poukazuje na spoločenské rozdelenie, rasové problémy s marginalizovanými skupinami, ktoré sú aktuálne nielen v Dánsku. Film režisérskeho tandemu Frederik Louis Hviid a Anders Ølholm mapuje policajné pochybné zásady, kriminalitu a brutalitu, ktorá sa odohráva v notoricky známom kodanskom ghette Svalegarden, medzi prisťahovalcami a policajnými jednotkami. Priznám sa, že počas niektorých krvavých scén som sa pristihla, ako mám zavreté oči a len malými občasnými otvoreniami kontrolujem, či sa ešte stále deje to, čo pred pár sekundami. Herci, efekty, kamera i strih boli presné a úderné. Severania neostali nič dlžní svojej mrazivosti, naturalizmu a skvelému humoru, ktorý vyvažoval napätie, boje a naháňačky po tzv. dánskej betónovej džungli.


Hejteri, v poradí tretí film festivalu, bol dokumentom o islandskej BDSM kapele Hatari, ktorá na súťaži Eurovízia 2019 v izraelskom Tel Aviv spôsobila nemalý rozruch. Toto undergroundové hudobno-tanečné zoskupenie v priamom prenose totiž upozornilo na stále pretrvávajúce politicko-spoločenské problémy medzi Izraelom a Pakistanom. Vidieť niektoré zostrihané scény pri prehliadke krajiny, bolo totožné s tým pocitom strachu, nechuti a beznádeje, ako keď pozeráte ukážky z väzníc – samá kontrola, mreže a nepríjemní dozorcovia, čakajúci na to, kedy vás môžu odviesť späť do sivej maličkej cely. Veta, ktorá zaznela v dokumente, by sa dala označiť za ich motto: „Rebelovanie je súčasťou dospievania.“


Posledný snímok, ktorý sa mi podarilo zhliadnuť, bol dokumentárny film, doplňujúci pestrý festivalový program. Ide o minuloročný hit − Plnotučná láska. Škandinávske ženy, revolúcia, provokácia, sebaláska, diverzita a uznanie. V posledných rokoch si my, dámy, čoraz viac hľadáme svoje pravé „ja“, svoju identitu a duševnú i fyzickú rovnováhu. Partia mladých žien mala dosť opovrhovania a nadávania do tlstých a škaredých. Objavili hnutie body positivity a začali inak nazerať na svoje telá − domovy. Prijali svoju rozmanitosť a snažili sa potlačiť negativitu. Je to filmový kúsok, ktorý má skvelú, miestami až humornú atmosféru, prejavujúcu sa tým, že sa skupina dievčat prestala brať príliš vážne a pokúsila sa vyťažiť to najlepšie z najhoršieho. Som presvedčená o tom, že má silu zmeniť ľudský pohľad na spoločenské zaužívané normy. Popravde, aj ja som si po pozretí povedala, že sa nebudem cítiť príšerne a odopierať si obľúbené jedlá. Keď zjem raz za čas celú mliečnu čokoládu alebo iné kalorické sladkosti, skonzumujem ich, pretože ich v tú danú chvíľu potrebujem a jednoducho si užijem slastnú chuť na jazyku a dobrý pocit v žalúdku. Podľa môjho názoru, sme v súčasnosti až mimoriadne posadnutí dokonalosťou a ja nie som žiadnou výnimkou.


Veľmi mi je ľúto, že som si nestihla pozrieť viac filmových kúskov, ktoré mi tohtoročný festival severského filmu ako divákovi ponúkol. Predovšetkým ma mrzí, že som nevidela tie, v hlavnej úlohe s vynikajúcim Dánom Madsom Mikkelsenom.

Na záver zhrniem len pár slov. Festival SCANDI 2021 bol pre mňa žánrovo rôznorodý, tematicky drsný a výberovo prvotriedny, pretože mi sprostredkoval širokú, ale najmä kvalitnú škálu filmov, ktoré si podľa môjho názoru zaslúžia veľké uznanie. Úprimne ma fascinuje, koľko myšlienkových pochodov nastalo v mojej mysli po pozretí každého jedného z nich − umenie je skrátka silné a úžasné! Za pár dní som tak precestovala kus európskeho severu a som za to nesmierne vďačná. Už roky si vravím, že sa raz budem prechádzať po švédskych či islandských uličkách s architektonicky dokonalými budovami. Nateraz som cestovala a spoznávala tú či onú krajinu aspoň takto − online. Môj obdiv patrí hlavne realizátorom, ktorí sa nezľakli tohto, už pridlho pretrvávajúceho virtuálneho sveta a pokúsili sa sprostredkovať príjemné filmové zážitky. Snáď sa v kinosálach o rok uvidíme aj naživo, verím v to!



http://scandi.filmeurope.eu/sk/prehliadka-severskych-filmov-scandi-2021-ponukne-horuce-temy-pojde-hybridny-pohon/


  • Facebook
  • Instagram