• Adam Nagy

Popkultúra v duchu antickej tragédie

Aktualizace: čvn 24

Pri prvom uvedení komiksu o Spider-Manovi v roku 1962 si Stan Lee určite nepomyslel, že to bude jeden z najznámejších superhrdinov a určite mu nenapadlo, že sa raz uvedie v Kaplnke

na VŠMU.


Mnoho ľudí v mojom okolí viedlo diskusiu, či také dielo patrí do divadla, či tento živý organizmus bude schopný vrátiť atmosféru komiksov alebo filmov. Spider-Man je ikona popkultúry. Som rád, že v momente, keď divadlá riešia otázku mladého diváka sa objavila takáto inscenácia. Je to istá správa o tom, že sa nemusia inscenovať iba klasické dramatické texty, alebo dramatizácie, ale tvorcovia môžu siahnuť aj po iných predlohách. Je to istý impulz k tomu, akým spôsobom by sa dalo do divadla nalákať aj mladších divákov, ktorí chcú viesť vlastnú polemiku o svete.


Ako hrdina Marvelu spája generácie superhrdinov, ale aj fanúšikov, podobne inscenácia spojila

aj ročníky a katedry počas realizácie. Bol to prevažne projekt tretiakov, ale spolupracovali na ňom aj mladšie ročníky, čo celkovej inscenácií dodáva odkaz spájania, pokory a spolupráce. Skúšobný proces bol pre mňa obrazom funkčného mechanizmu.


Režisér Matej Trnovec a dramaturgička Veronika Briestenská inscenačný text vytvorili na základe komiksov. Použili viacero príbehov, z ktorých napísali text. V ňom dokázali udržať istý princíp „komiksovosti“, lebo repliky sú veľmi trefné, málokedy sa objavujú veľké monológy. Napriek tomu je plynutie času veľmi pomalé a všetko má svoj čas. Ďalej sa tento prvok odráža

aj v štruktúre obrazov a inscenačnom kľúči. Fragmentácia inscenačného textu alebo inscenácie je prekvapivý najmä, ak má dielo podtitul antická tragédia. Pri analýze textu vnímam známky Aristotelovej Poetiky. Ako v nej píše, dej sa má začať in medias res, ako v tomto prípade.

Pri vstupe na divákov čaká mizanscéna zdrveného Spider-Mana/Petra Parkra a za ním sú otočené chrbtom tri postavy: Gwen, Harry a Kraven. Ďalej pri texte dodržal aj štruktúru zložitého deja a hlavnú postavu tiež vytvorili v súlade Poetikou - dobrú a vznešenú, ktorej sa stane zlá vec vyplývajúca z konania z minulosti.


Režijno-dramaturgická koncepcia je inšpirovaná stredovekou moralitou. Tvorcovia sa vedome hrajú s miešaním sveta reality a podvedomia hrdinu, hoci nie vždy je jasné, kde sa dej odohráva. Objavujú sa postavy v čiernom, ktoré vnášajú a odnášajú zo scény jednotlivé postavy: Gwen, Kravena a Harryho. Tieto osoby v čiernom vnímam ako personifikáciu podvedomia hlavnej postavy. A ďalšie tri spomenuté postavy zosobňujú Spider-Manovo/Petrovo zlyhania a prehru. Každá z nich mu odovzdá istý odkaz, na základe ktorého sa rozhodne vzdať svojich schopností. Preto ho postihne tragický koniec a musí žiť s vedomím, že nebol schopný zas a znovu ochrániť svoju lásku.


Každá postava sa objavuje ako prízrak, ktorý sa snaží vzbudiť pochybnosti v hlavnej postave. Gwen reprezentuje jeho najväčšie zlyhanie a zavraždenú lásku. Sama sa ho snaží presvedčiť

o tom, že musí v sebe zabiť lásku, aby sa mohol stať hrdinom, ktorým sa musí stať. Tento odkaz vnímam ako polemiku o tom, či láska je pomoc pri konaní dobra, alebo naopak, je to brzdná sila, ktorá nedovolí rozrásť skrytému potenciálu. Lenže, človek bez lásky je ešte stále človekom, alebo už nijaká bábka bez emócií? Tento obraz posilnil aj herecký výkon Anny Gajdzikovej. Zaujala najmä pohybová štylizácia. Odizolované spodné končatiny spôsobili voľným padavým efektom, ktorý sa odvolával na jej smrť. Tento pocit ľahkosti umocnili aj jej biele šaty a výrazné líčenie. Bielu farbu vnímam aj ako metaforu jej nevinnosti a čistoty. Herečkina mierna infantilnosť

a naivita dodala celkovej scéne odľahčenú až komickú atmosféru, ktorá tvorila kontrast voči téme.


Druhý zásadný fragment inscenácie sa odohral medzi Spider-Manom a lovcom Kravenom. Inscenátori otvorili ďalšiu hodnotovú otázku. Polemika sa vedie, o tom čo robí človeka človekom. Podstatou nás je trpieť, alebo sa zbaviť emócií a stať sa niečím väčším/menším než je človek? Kraven reprezentuje ľudský egoizmus a narcizmus. Je to lovec, ktorý ulovil všetko čo mohol,

až na Spider-Mana. Sám sa považuje za absolutórium človeka. Režijná interpretácia nezadefinovala vzťah medzi dvoma postavami. Na začiatku obrazu Kraven vodí Spider-Mana

na vodítku po celom javisku, ponižuje ho a dáva mu najavo jeho menejcennosť. Potom sa ocitnú v kaviarni, kde vedú príjemnú konverzáciu. Tento strih je ešte pochopiteľný, lebo podvedomie je špecifické miesto konania deja, kde absurdnejšiu situáciu strieda reálnejšia. Lenže už v kaviarni sedí spútaný „Pavúk“, ako ho volá lovec. Konverzáciu vedú vo veľmi priateľskej atmosfére, lenže zrazu sa stratila rivalita. V hlase Kristiána Barana je cítiť aj iróniu a najmä cynizmus, ale tiež iba ako náznak, čo neumožňuje presne definovať ich vzťah. Baran si vypracoval istý tik v tvári, lenže tým, že väčšinu textu smeruje priamo „Pavúkovi“ tak ten tik nevynikol dostatočne a stratil sa,

čo je veľká škoda. Pri hereckej interpretácií mu neskutočne pomohol jeho hlas, ktorý je hlboko posadený a veľmi zamatový. Dodal postave vznešenosť a monumentalitu. Jeho kostým tvoril koláž rôznych zvieracích vzorov s plášťom, ako náznak trofejí ulovenej zvery.


Tretí dôležitý obraz sa odohráva medzi Harrym Osbornom a Petrom Parkrom. Ide o stretnutie dvoch priateľov. Peter zabil Harryho otca a Harry zavraždil Gwen. Ich vzťah je špecifický. Stále medzi nimi pretrváva istá miera priateľstva, ale ich puto je poznačené práve vraždami.

Na povrch sa dostanú všetky potlačené emócie. Vedú polemiku o vražde a pomste.

Je považovaná za najhorší zločin. Dokáže ostať človek sám sebou, ak začne zabíjať? Môže ostať morálny? Existuje morálna alebo dobrá vražda? Tieto otázky sa vo mne vynárali počas tohto obrazu. Harryho stvárnil Tadeáš Bolo. Ako každá predošlá postava mala špecifický znak štylizácie, tak u neho prevažovala najmä rečová. Ochrnutému, psychicky labilnému mladíkovi dokonale pasovali všetky pazvuky, koktanie a chrčanie. Počas inscenácie sa jeho štylizácia vyvíjala, lenže chýbala jej zákonitosť. Bola nepravidelná, na začiatku veľmi výrazná. Potom sa stratila a reč prešla do bežnej komunikácie a následne opäť do štylizácie. To však neubralo

z kvality hereckého stvárnenia postavy. Výsledný dojem umocnil aj kostým, ktorý tvorila zelená zvieracia kazajka a biele nemocničné papuče. Dôležité bolo aj líčenie, ktoré len dotvorilo výraz nesvojprávneho Harryho.


Tieto fragmenty orámovali výstupy Petra a Mary Jane. Jednotlivé obrazy predeľovali monológy Spider-Mana, ktoré zhrnuli celý predošlý dej. Treba spomenúť aj scénu, kde sa hrdina stretol

s jeho fanúšikom a obdivovateľom. Spolu sa hrali na Spider-Mana, ale on prehral. Ján Cibula, ktorý stvárňoval Spider-Mana, sa hral s figúrkou vlastnej postavy, ale v hre nebojoval a nechal sa zbiť. Rezignoval na svoje poslanie.


Jedinou výhodou Jána Cibulu bolo, že ako jediný mal možnosť si vytvoriť istý psychologický oblúk postavy, kým ostatní museli vstúpiť do obrazu in medias res. On ako hlavná postava sa

z obrazu na obraz neustále mení. Jeho pochybnosti o jeho hrdinstve narastajú, až vyústia do vraždy Pavúka v sebe. Musí striedať emócie a nálady, ktoré zvláda s veľkou presnosťou.

Z emočných výbuchov prechádza do absolútneho pokoja. Jeho postava je zaujímavá tým, nie vždy chápe svoje podvedomie a situácie, v ktorých sa ocitne. Často vzniká špecifický humor. Jeho kostým nie je typicky červeno-modrý, skôr pripomínal Venoma čierny outfit, až na biele prúžky.


Zvláštnu pozornosť si zaslúži záver inscenácie. Peter sa vzdal svojho vnútorného hrdinu. Vráti sa k Mary Jane, aby žil obyčajný život. Prebehne obraz, ktorý je akoby vystrihnutý zo zlej mexickej telenovely a uzatvára kolobeh humoru, ktorý je funkčný a veľmi prirodzený. Do úplného konca bola celá inscenácia štylizovaná, až na záver, ktorý bol realistický, až naturalistický.

Mňa scéna znásilnenia zmrazila a emočne zasiahla. Trúfam si povedať, že tento pocit som už divadle dávno nezažil, a možno by som ho označil aj za katarzný. Katarína Krajčovičová ako znásilnená Mary Jane bola presvedčivá a dokonale uveriteľná. Z naivného dievčaťa za zrazu stala veľká tragédka.


Scéna Matúša Ďurana a kostýmy Dominiky Katonovej boli funkčné. Scénografiu tvoril vysoký rebrík umiestnený v strede javiska a k nemu boli pripnuté reťaze, ktoré vytvorili na strope pavučinu. Bol to dôležitý interpretačný bod, lebo nebola to iba konotácia na superhrdinu. Veľký význam získala v obraze s Kravenom, keď prebehol dialóg o tom, že sa Spider-Man zamotáva do svojich motúzov. Po vražde Pavúka Peter strháva svoju pavučinu ako metaforu toho, že sa odmieta ostať superhrdinom. Rebrík ďalej fungoval ako vchod do podvedomia hrdinu. Tak isto

aj hudba Tomáša Uríka, ktorá bola zložená skôr zo zvukových stôp, sa podieľala na emočnej stránke jednotlivých obrazov.


Inscenáciu možno vnímať troma spôsobmi. Buď je možná cesta emočného prežitia alebo racionálna interpretácia režijnej výpovede. Alebo rezignovať a nechať dielo na seba vplývať. Myslím si, že Spider/Man je inscenácia, ktorá vedie polemiku o morálke, ktorá v súčasnosti absentuje v spoločnosti.


Inscenačný tím:

Réžia: Matej Trnovec

Text: Matej Trnovec, Veronika Briestenská

Dramaturgia: Veronika Briestenská

Scénografia: Matúš Ďuran

Kostýmy: Dominika Katonová

Hudba: Tomáš Urík

Svetelný dizajn: Matúš Ďuran, Dominika Katonová

Grafický dizajn: Tomáš Paulen

Produkcia: Jana Štefančíková, Simona Baloghová

Fotografie: Petra Štefancová

Obsadenie:

Peter: Ján Cibula

Gwen: Anna Gajdziková

Kraven: Kristián Baran

Harry: Tadeáš Bolo

Mary Jane: Katarína Krajčovičová

Pavúk: Richard Maľa

Postavy v čiernom: Juraj Bolf, Richard Maľa, Filip Pavúk, Adam Marenišťák

Chlapec: Marek Ocilka

Zdroj úvodnej fotografie: Matej Tomandl

  • Facebook
  • Instagram