• Redakcia Foyer

Podoby lásky (aj) v umení


Staré lásky zhrdzaveli


Láska je pre mňa veľká neznáma. Aj napriek tomu je jej plná kultúra. Píšu sa o nej knihy, nachádza sa v mnohých hrách a inscenáciách, tvorí obrovskú časť hudobnej tvorby. Pokiaľ by som mala z každej kategórie vybrať niečo špecifické, plné lásky, boli by sme tu do rána. Tak som nahliadla len do pár kategórií.

Obrovskú autenticitu lásky pociťujem hlavne v ľudovej tvorbe. Či už sú to tie známe piesne ako Anka, Anka, ja ťa ľúbim, Dva duby, Majorán a mnohé iné, ale sú to predovšetkým naše zvyky.

S mesiacom máj je spojená nádherná tradícia stavania májov. Dievka súca na vydaj dostane noc pred prvým májom pred dom stuhami ozdobenú jedličku ako symbol priazne u mládenca, ktorý ho dal postaviť. Keď sme ten náš stavali na základnej škole so súborom, popri tanci, kedy sme plietli pestrofarebné stuhy, sme spievali pieseň Ika, ika, biela ika, malo dievča frajeríka. Vždy, keď si túto pieseň pospevujem, tak sa mi zjaví krásna pestrosť májových stúh a výpoveď lásky, ktorú v sebe tento malý stromček prináša.

A pri hudbe ešte zostanem. Baví ma objavovať motívy lásky nielen v zahraničnej tvorbe (tu spomeniem len námatkovo skladby Accidetally in Love, Tear in My Heart, Dancing in the Moonlight, Mercy či Ready To Love), ale najmä v tej slovenskej. Zavše sa prichytím, ako si púšťam Staré lásky zhrdzaveli od Kataríny Koščovej, Zhorí všetko čo mám od Desmodu, či Keď sme sami od skupiny Hex.

Spolu s mojou nevedomosťou o láske sa spája aj nutnosť po nej pátrať. Objavovať, čo vlastne znamená, je takým mojim koníčkom. Mnoho dôležitých zásad, ktorých by som sa v živote chcela držať pri pátraní po „tej pravej láske“, je zobrazených v mojom all-time favorite sitcome Jak jsem spoznal vaší matku.

Hoci občas inklinuje k násilnosti a povrchnosti, nachádza sa v ňom veľa dôležitých životných hesiel. Inšpiruje ma hlavná postava Teda Mosbyho, ktorý sa za žiadnych okolností nenechá zlomiť a stále hľadá pravú lásku.

Keď som sa pozrela na moju poličku s knihami, zistila som, že obsahuje veľmi málo literatúry spájajúcej sa s láskou. Vyčnieva medzi nimi len mohutná kniha Hry o život. Viem, nie je to práve najideálnejší príklad romantickej literatúry, ale to nič nemení na tom, že už zopár rokov vedieme s kamarátkou v spoločnosti sociologický výskum „tím Peeta vs. tím Gale“.


Hry o život. zdroj: auraknihy.sk


Môžem teda povedať, že aj vďaka týmto dielikom mám predsa len jednu lásku – lásku k umeniu. Umenie pretavuje všetko, po čom človek túži a čo zažíva. Je plné lásky. A preto má toľko milovníkov po celom svete.

Petra Veltyová



Hudba a tanec sú korením života


Prvé, čo mi napadne, keď sa povie máj, sú rozkvitnuté čerešne. To mi navodzuje ďalšiu asociáciu - Hanu Hegerovú, najväčšiu československú šansonierku a jej pieseň Čerešne. Nie je to explicitne love song, ako by to niekto mainstreamovo označil. Je to veľmi úprimná spoveď, ale zároveň sa v texte, aj v interpretácií speváčky skrýva niečo šibalské. Už samotné metafory čerešní a zelenej halúzky sú v ľudových zvykoch označované ako prostriedky milostných rituálov. Počas spievaní je často v záznamoch počuť taký šibalský úškrn, že to nebolo až také nevinné stretnutie.

Zo svetovej popmusic sme zvyknutí, že so zamilovanými piesňami sa spája smútok a veľký hlasový rozsah, ako napríklad I will always love you od Whitney Houston. Ja osobne mám rád tie, ktoré sa vymykajú konvenciám. To je napríklad Láska je láska od Lucie Bílej. Vždy ma fascinovalo, že počas socializmu vydala pieseň s textom, ktorý otvorene hovorí o láske medzi rovnakým pohlavím. Aj melódia je veselá až bláznivá, plná pozitívneho vyžarovania, umocnená úžasným „chraplákom“ interpretky.

Mám rád aj pohodové songy, ktoré vyjadrujú vzájomnú oporu. Láska nemusí vyvolávať iba motýle v žalúdku. Má mnoho prejavov a foriem. Slovenská skupina IMT Smile a ich pieseň Opri sa o mňa je presne tento typ. Ivan Tásler spieva, že navždy bude oporou, a to je niekedy viac, než veľké spaľujúce emócie.

K hudbe patrí aj tanec. Osobne si myslím, že tanec ako umenie je presiaknuté rôznymi vrstvami a formami lásky. Každý národ má svoj naturel, ktorý sa potom odráža aj v pohybovej kultúre.

Zo všetkých tanečných štýlov by som chcel vyzdvihnúť tango. Mnoho tanečníkov ho prirovnáva

k erotike na javisku. Je to tanec, ktorý pracuje s napätím, už len v striedaní rýchlych a pomalých krokov. Partneri sa navzájom dráždia, nenávidia a milujú.


zdroj: https://paintbynumberswarehouse.com/


Mal som to šťastie ísť na kurz argentínskeho tanga a tam som videl niečo, čo nikdy predtým - starší pár, pravdepodobne mohli mať okolo šesťdesiat rokov. Nikomu z prítomných sa nechcelo tancovať, lebo každý z nich bol nimi očarený. V tých pár krokoch, čo sa naučili, sme uvideli ich celý spoločný život. V tom blízkom držaní, spojení intímnych si vymieňali navzájom svoje energie a vytvorili pocit nekonečnej lásky. Sršali radosťou a z každého pohybu siakala vášeň. Vtedy som si povedal, že na kurz tanga môžem chodiť toľko, koľko chcem. Kroky sa dajú naučiť, ale emócia nie. S láskou sa mi spájajú najmä hudba a tanec. Nie náhodou sa vraví, že sú korením života.


Adam Nagy



V osamelosti prvočísel


Tak často používame pojmy láska a ľúbiť. V slovenčine ju na rozdiel od mnohých jazykov vieme „odstupňovať“ do troch fáz: mať rád, ľúbiť a milovať. Mnohé jazyky túto „vymoženosť“ neponúkajú, napriek tomu lásku neviem presne definovať či odmerať. Vieme však, že bez nej žiť nevieme. Nehovorím len o tej partnerskej. Bez tej sa na (ne)šťastie prežiť dá, hoci občas nám pre ňu nejaká tá slzička dole tvárou ujde. Láska má však nespočetné množstvo podôb. Od lásky

k sebe samému, cez lásku k ľuďom, k prírode až po lásku k Bohu. Láska má v živote každej živej bytosti oveľa väčší význam, ako si vieme na prvý pohľad uvedomiť.

Umelci to tak trochu tušia od najstarších čias. Jeden zo základných dramatických konfliktov spočíva v (ne)láske. Zaujímavé, či skôr paradoxné je, že najväčšie ľúbostné príbehy v dejinách literatúry (okrem rozprávok) končia tragicky. Pre mňa medzi najobľúbenejšie patrí Bulgakovov Majster a Margaréta. Hoci hlavnou témou diela ani zďaleka nie je láska, jej sila v príbehu je obrovská. Zo súčasnej literatúry mi v srdci silno rezonuje Osamelosť prvočísel Paola Giordana. Matematika nikdy nebola moja silná stránka, no tento knižný príklad dvoch ľudí, ktorí sa

na jednej strane ľúbia a sú prepojení väčšmi ako mnohí partneri, ale na tej druhej nedokážu

v partnerskom zväzku existovať, je pre mňa fascinujúci. Sú to dve nepárne čísla, ktoré v rade prvočísel nasledujú po sebe, no medzi nimi stojí minimálne jedno párne, ktoré ničí ich vzájomnú blízkosť.

Okrem týchto „mrchavých ťažôb“ mám vo svojom ľúbostnom čitateľskom zábere prvú rozprávkovú knihu môjho obľúbeného detského autora Braňa Jobusa – Láskavé rozprávky.

Aj táto je určená čitateľov od cca 9 rokov až do nekonečna. Krátke príbehy poukazujú na rôzne podoby lásky v živote každého človeka. Nachádza ich dvadsaťjeden, a hoci v nich neraz autor opisuje aj neľahké situácie, podáva ich s nadhľadom. Nemoralizuje, ale ukazuje, že láska

sa prejavuje rôznymi spôsobmi.


zdroj: Petra Babulícová


A aby som nepôsobila tak „neromanticky“, tak mojou najromantickejšou literatúrou posledných rokov sú určite listy Júliusa Satinského pre jeho prvú manželku Oľgu, ktoré vyšli v roku 2013 pod názvom Listy Oľge. Sú nielen obsahovo, ale i graficky neskutočne pôsobivé, až dojímavé.

Aj moja antiromantická duša pri čítaní Satinského riadkov zatúžila dostať aspoň raz v živote taký list od muža, aké on písal svojej milovanej Oľge. Veď ktorú slečnu Lajdovú by nepotešilo, keby

sa jej milý nazval „lajdákom“.


Petra Babulícová



Pán Darcy v hipsterskej košeli


Láska bola pre mňa neexistujúca, stále sa skrývajúca pred mojim zrakom, či inými zmyslovými orgánmi. Akoby sa mi snažila neprestajne unikať; akoby sa nesnažila sa za mnou čo i len obzrieť. Nestíhala som za ňou, nedokázala som udržať to isté dynamické tempo, ktorým ona disponovala. Vždy som sa po nejakom čase zastavila a ťažko zalapala po svojom rýchlom, no nepravidelnom dychu. Tým, že som jej doposiaľ veľa nezažila v reálnom svete – tu a teraz, tak som jej rozmanité a často nepochopené podoby vždy hľadala v nekonečne bohatom

a vrúcnom náručí umenia.

Myslím si, že vo všetkých druhoch umenia sa jej nachádza dostatok, avšak záleží na tom správnom uhle pohľadu. Ako povedal Percy Bysshe Shelley: „Duša sa stretáva s dušou

na perách milencov.“ A veru, že zopár takých literárnych, hudobných, filmových či umeleckých dušičiek som si za tých niekoľko rokov svojho života našla, tak prečo si ich nepripomenúť práve v tomto láskyplnom mesiaci?

Na rozsiahlych anglických románoch 19. storočia ma zaujali ich pestré možnosti imaginácie

i uvažovania; nad spontánnosťou či oddanosťou, útechou rodiny či nejednoznačným dobrodružstvom, surovými pravidlami či vášnivými emóciami. Austenovej nezabudnuteľná Pýcha a predsudok alebo Brontëovej Jana Eyrová mi presne tieto možnosti ponúkli.

Pre mnohých sa tieto romány viktoriánskej éry môžu zdať zbytočne dlhými a nudnými, avšak pre mňa sú ich ponímania lásky a nehy výnimočnými. Neraz som si pánov, ako Darcyho, Bingleho a Rochestera predstavovala aj v súdobom šate, v hipsterskej košeli alebo koženej čiernej bunde, ktorí by po mňa neprišli v sofistikovanom kočiari, ale na štýlovom bicykli. Potešila by som sa rovnako ako životné prostredie.

V rámci výtvarného umenia mi napadá mnoho a mnoho malieb alebo sôch od antiky až po

súčasnosť, ktoré poukazujú na tú najčistejšiu alebo najtragickejšiu lásku. Napríklad Fragonardova Hojdačka, Klimtov Bozk, Chagallove Narodeniny alebo Leightonova Božia

rýchlosť vedia aj po rokoch opantať moje zrakové zmysly a bujarú predstavivosť.


zdroj: https://www.marcchagall.net/


Za veľmi výnimočný filmový počin považujem trilógiu Before. Špecifický, intímny

a komplikovaný vzťah Celine a Jesseho ma prekvapuje po každom jednom pozretí. Rovnako ako televízne spracovanie Connella a Marianne z Normal People. Prostredníctvom dvoch mladých párov som začala na lásku nazerať inak, reálnejšie. Už na ňu nepozerám skrz magické ružové okuliare, prijímam aj jej bolestivé a diferentné podoby. „Mal by si ísť, povie Marianne nakoniec.

Ja tu budem vždy. A ty to vieš.“


Dominika Horváthová



Júlii s kyticami už nie je zima


Máj je mesiac, ktorý sa mi spája s viacerými významnými udalosťami. Prvou je pre mňa Deň matiek, potom kvitnutie sakúr a v neposlednom rade sú to poetické piatkové večery.

Prvé májové „rande“ som odštartovala s Karlom Jaromírom Erbenom a jeho Kyticami. Ilustrované vydanie z roku 2019, ktoré prebásnil Ľubomír Feldek, som dostala vďaka umiestneniu v súťaži Literárna Senica Ladislava Novomeského 2020. Na baladách ma zaujala básnikova práca s rozprávkovými motívmi, nadprirodzenými bytosťami a silami. Vodníci, víly, diabli, lesní mužíkovia, ale aj fialky, machové lôžka či „bežní“ ľudia sú vystavovaní rôznym skúškam, v dôsledku čoho musia preveriť nielen svoje sily, ale najmä srdce.

Ústrednou dvojicou Erbenových balád sú láska a smrť v rôznych modifikáciách, vďaka čomu je čitateľ neraz prekvapený z pointy, ktorá mu vyrastie priamo pred očami. Kytice sú pre mňa oázou básnických obrazov, úprimného citu, odhodlania, vášne, ale aj utrpenia. Je to svet bielych košieľ, ktoré môžete pomaľovať svojou predstavivosťou: „Ľalia biela – kto ju videl rásť, / každému srdce stisla čudná strasť, / ľalia vonná – všetkým stačil vdych / a veľká túžba zrazu vzbĺkla v nich.“

Pre romantické duše, ktoré vyhľadávajú originálne variácie partnerskej lásky, mám ďalší tip. Ide

o výber z ľúbostnej poézie Za jedinou vetou od slovenského básnika Erika Ondrejičku. Čítanie básní mi evokuje dobrodružnú cestu lásky. Poet prostredníctvom nej zachytáva prvotné očarenie, ktoré prerastie do tohto citu, až po smútok z jeho nenaplnenia: „No keď sa jablká zapália načerveno / a v ústach nás sladko zabolia / napíšem na oblak tvoje meno / a budem sa cítiť opusteno / keď ho vietor rozfúka po poliach.“ Básnik sa prostredníctvom minimalistických veršov dotýka vašej predstavivosti. Podnecuje vo vás fantáziu a premýšľanie nad tým, čo všetko sa ukrýva v piatich písmenách, ktoré sú také príznačné pre obdobie, keď rozkvitajú sakury.

A keď už sme pri prírodnej tematike, rada by som vás zoznámila s ďalším výberom básní - Písně z Ostrova vážek.


Zdroj: Miroslava Košťálová


Knihu som objavila počas leta 2019 v pražskom kníhkupectve Karolinum. Odvtedy sa k nej opakovane vraciam. Pripomína mi dôležitosť prchavých okamihov života a najmä vzťah medzi človekom a prírodou. Výber je tematicky uchopený – súvisí s poetikou krajiny vychádzajúceho slnka, nakoľko básne predstavujú jeden zo základných zdrojov japonskej poézie. Sú v nich obsiahnuté témy, ktoré sú dodnes príznačné pre túto krajinu: fascinácia putovaním, nápojom sake, rastlinami, posvätnými horami a v neposlednom rade aj radosťami a trápeniami lásky: „Když uřízneš vrbu, / pařez se znovu zazelená, / když člověk umře na lásku, / už neobživne – co si mám počít?“ Túto otázku si nepriamo kladie vo svojich piesňach aj Dežo Ursiny. K mojím najobľúbenejším patria skladby Apple tree in winter, Júlia v zime, Tebe, Lúka, O tebe, pre teba,

s tebou. Máj v spoločnosti Deža Ursinyho a Ivana Štrpku je vždy dôvodom na červenanie líc, slastné povzdychnutie či snívanie s bdelými viečkami.


Mirka Košťálová


zdroj úvodného obrázka: Dominika Horváthová