• Miroslava Košťálová

„Občas mi zostanú niektoré slová trčať v hrdle“


S básnikom Jankom Tazberíkom som sa zoznámila pred dvoma rokmi, počas spolupráce na mojej debutovej básnickej zbierke Ateliér. Naše rozhovory o umení ma podnietili osloviť ho na rozhovor, v ktorom sa hlavnou témou stáva to, čo je naším srdciam najbližšie...


Poéziu by som prirovnala k rozkvitnutým sakurám. Sú krehké, príťažlivé a majú schopnosť vzbudiť v okoloidúcom pocity vďačnosti za prítomný okamih. K čomu by ste prirovnali poéziu vy?


K čomukoľvek, čo obsahuje v sebe skutočné krásno a tajomstvo bytia. Báseň potom uskutočňuje kyvadlový pohyb medzi tým, čo nazývame skutočnosťou, a vnútorným svetom človeka, medzi večnosťou a pominuteľnosťou. Otvára priestor, v ktorom je možné spoznať sa, alebo sa stratiť...



V najnovšej básnickej zbierke Viditeľnosť záhrady: veľké sklo pracujete s motívom záhrady. Vo vašej interpretácii je priestorom, kde namiesto rastlín ,,kvitnú" nové básne. Zachytávate proces tvorby a poukazujete na to, že o nové texty sa treba starať s rovnakou dôslednosťou, ako aj o rastliny. Prečo ste sa rozhodli pre takýto koncept?


Veľmi dobrá otázka. Vskutku o text sa treba starať ako o záhradu, poctivo a s láskou. Text je živý organizmus, ktorý vyžaduje starostlivosť, ale aj patričný priestor, aby mohol sám rásť a priťahovať tichú vnútornú radosť záhradníka.



Vo vašich básňach je citeľná inšpirácia surrealizmom. Čo vás na ňom fascinuje?


Surrealizmus osobitným spôsobom osvetľuje svet. Ale o tom by sme my dvaja, ktorí milujeme surrealizmus, mohli hovoriť donekonečna... Aj o jeho predstaviteľoch. V tejto súvislosti osobne obdivujem veľké množstvo básnikov i výtvarných umelcov. Osobitné miesto medzi nimi má však pre mňa Henri Michaux s dôrazom na „čudnosť prírodných vecí a prirodzenosť čudných vecí“, ako kedysi opísal Michauxovu filozofiu Andre Gide. Rovnako ako Swift, Flaubert a Lautreament vytvoril Michaux čudné, možno aj desivé, imaginárne svety. Hovorí sa však, že tie svety a stvorenia v nich sú skutočnejšie a chápavejšie ako bytosti nášho sveta. Michauxove diela sú preniknuté pocitom odcudzenia. Varoval, že život v dvadsiatom storočí bol plný nebezpečenstiev: človek musel byť neustále v strehu, pretože je príliš ľahké stratiť sám seba... Michaux poukazoval na konflikt medzi vnútorným a vonkajším svetom človeka. Stav človeka však nie je beznádejný.


Ak by ste mali poéziu vystihnúť jedným slovom, pre ktoré by ste sa rozhodli?


Svetlo slova. Sú to síce dve slová, ale hádam to neprekáža.



Tvoríte radšej cez deň, alebo sa k vám Pegas zatúla až vo večerných hodinách?


Čo sa týka mojich ostatných štyroch kníh (Spodný bod svetla, Svetlo a iné stroje, Pasca na svetlo, Viditeľnosť záhrady: veľké sklo – pozn. r.), väčšinu básní som napísal večer medzi 22.00 a 23.00 hod. Áno, to je moja hodina, vtedy píšem a nalievam si do pohára pekné víno...



Za rozhovor srdečne ďakuje Mirka Košťálová.



„Je tam niekoľko mojich slov.

Ale nikto ma v nich nikdy nevidel.


Moja rýchla dychová stopa zmizla

na okraji textu ako na skle pohára.


Okolo boli nehybné vtáky

červené ako tepaná krv. Aj záhrada horela

a rozprestierala sa

na jednej strane,

my v ohni na druhej.

Nikto tam nič nehovoril, nikto sa na nič nepýtal.

Vták, čo to chcel vyspievať, bol celý zo slov:

a všetci sme vedeli, že to nie je vták.

Potom sa hviezdy vyšplhali až ku sklu okna

a skĺzli späť po skle na druhú stranu textu...“


(ukážka z básne ***, z cyklu Listy spoza skla, básnická zbierka Viditeľnosť záhrady: veľké sklo, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021, s. 28)



Ján Tazberík (* 3. 3. 1950, Rimavská Sobota) debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977). Nasledovali zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990), Spod hladiny kameňa (2012), Spodný bod svetla (2014), Svetlo a iné stroje (2016), Pasca na svetlo (2018) a Viditeľnosť záhrady: veľké sklo (2021). Jeho básne boli zaradené do mnohých antológií nielen doma, ale aj v zahraničí. V roku 2018 vyšiel v Srbsku samostatný knižný výber z jeho poézie.

V rokoch 2014, 2016, 2018 sa stal laureátom Prémie Literárneho fondu za poéziu. Bola mu udelená výročná Cena Slovenských pohľadov (2012), výročná cena Spolku slovenských spisovateľov (2014) a výročná cena Slovenského centra PEN (2016) za poéziu.


zdroje fotiek: súkromný archív, knihomol.sk

  • Facebook
  • Instagram