• Miroslava Košťálová

Nie je to iba o ľade a melanchólii


Koncom októbra zo Špicbergov mizne slnko. Pre obyvateľov tohto ostrova, vzdialeného 1300 kilometrov od severného pólu, nastáva náročné obdobie. Ako sa dá zvyknúť na raňajkovanie v prítomnosti horiacich sviečok? A na to, že jediným zdrojom svetla je mesiac? Na oblohe dokonca môžete spočítať hviezdy, tak prenikavo žiaria. Prežitie prvej polárnej noci však nie je jedinou témou, ktorej sa vo svojej reportážnej knihe Biele. Ľadové ostrovy Špicbergy (Absynt, 2021) venuje poľská reportérka a fotografka Ilona Wiśniewska.


Prostredníctvom osudov rôznych ľudí, či už domácich obyvateľov alebo prisťahovalcov, vytvára plastický portrét miesta, kde päť mesiacov nezapadá slnko. Oboznámime sa napríklad so životným príbehom ruskej čašníčky Galiny, ktorá skočila cez palubu do Severného ľadového oceána, dozvieme sa, čo motivovalo poľovníka Haralda izolovať sa od ľudskej civilizácie, alebo čím spôsobila Mexičanka Marcela Menchaca rozruch medzi mládencami milujúcimi severný pól. Pestrosť vo vykreslení ľudských príbehov svedčí o autorkinej vnímavosti a schopnosti zachytiť pôsobivé detaily: „Katja miluje tmu v každom jej štádiu. Miluje raňajkovať pri sviečkach. Thor sa práve naučil slovíčko „mesiac“. Slnko pozná z obrázkov, ale nie je to to isté. Začal rozprávať práve počas splnu, keď mesiac celý deň krúžil nad horizontom.“ (s. 88). Práve autorkina schopnosť prepojiť ľudské osudy s prírodnými živlami je nesmierne podmanivá. Reportáži to dodáva poetický náboj, ktorý je často katalyzátorom vnútorného napätia: „Líham si na mokrú zem a je mi všetko jedno. Žiara sa zo mňa smeje a škerí svoje veľké zelené zuby s medzerou tesne nad kostolnou vežou. Ležím, kým sa nezačnem triasť“ (s. 123). Wiśniewska pôsobivo vykresľuje atmosféru a vytvára v čitateľovi pocit, akoby sa skutočne nachádzal na Špicbergoch, ktoré sú z viac než polovice pokryté ľadom. Práve mrazivá pokrývka je často skloňovaným motívom, rovnako ako aj vietor či slnko. Je nemožné oddeliť tieto prírodné javy od ľudskej aktivity, všetko sa vzájomne dopĺňa.


Reportážna kniha je rozdelená do dvanástich kapitol so signifikantnými názvami: Škvrna, Zatmenie, Nedostatky, Prízrak a pod. Autorka sa v každej z nich zaoberá inou témou – poľovníctvom, expedíciami na severný pól, zatmením slnka, turistickým ruchom, arktickým letom a pod. V súvislosti s poľovačkami neprekvapí prítomný naturalizmus, ktorý najmä citlivým dušiam spôsobí menšiu zástavu srdca: „Štyri soby dajú šesť listrov čistej krvi a to vystačí na prípravu palaciniek podľa receptu jeho babky“ (s. 82). O téme jedla, ale iným spôsobom vypovedá nasledovná pasáž: „Na palube super pumy je dvanásť osôb. Mali byť trinásti, ale pre zlé poveternostné podmienky sa museli rozhodnúť: ovocie alebo pani z guvernérovej kancelárie. Nikto nepochyboval, že poletia mandarínky“ (s. 97).

Mnoho podnetných úvah vyvoláva kapitola Nedostatky, v ktorej sa autorka venuje aj expedíciám na severný pól. Na základe svedectiev poukazuje na to, v čom spočívali zaváhania, resp. podcenenia prípravy, pretože ako uvádza: „Severný pól môže dosiahnuť každý. Otázka však znie, kde začne a koľko krokov musí urobiť“ (s. 157). Problematiku skúma od začiatku, t. j. od momentu, kedy prídu nádejní adepti do tábora vzdialeného jeden stupeň od severného pólu. Najmä pre nezainteresovaných v tejto problematike sú to cenné poznatky, pretože prinášajú neskreslený pohľad na to všetko, čo zahŕňa nielen príprava, ale aj samotná účasť na polárnej expedícii. Tá sa vinie ako leitmotív celou knihou, takže čitateľ si z dobových dokumentov a svedectiev môže vyskladať jej vlastný obraz.


Biele. Ľadové ostrovy Špicbergy sú knihou, v ktorej čas plynie inak – najmä pre čitateľa. Jedným z dôvodov je autorkin poetický jazyk, prostredníctvom ktorého vytvára sugestívne obrazy: „Pri brehu ľad piští, chrápe alebo mľaská. Takmer nepozorovane sa pohybuje a hučí, akoby tam pod ním bola nejaká sieť chodieb so škrípajúcimi dverami, ktorými každú chvíľu niekto trieska. Pod palubou Noordenlichtu to počuť výrazne. Chrbát ľadu dýcha ako korytnačka unavená ťarchou sveta“ (s. 170). Práve lyrický spôsob vyjadrovania, kombinovaný so svedectvami, je dôvodom, prečo je čítanie knihy také pútavé. Autorka vytvorila text, ktorý predstavuje pre čitateľa intelektuálne dobrodružstvo – miestami akoby čítal báseň v próze, ktorá sa o pár riadkov pretaví do napínavého románu. Toto striedanie sa zároveň podieľa na dynamike príbehu o ľadových ostrovoch.

Čítanie Bielej po večeroch má svoju daň. Po nociach sa vám bude snívať o prírodných scenériách a morských vlnách väčších ako Bratislavský hrad. To je len dôkaz toho, ako hlboko v človeku ostanú vety Ilony Wiśniewskej. Na prvý pohľad je všetko biele, ale pod povrchom omnoho pestrejšie. Tak ako Špicbergy, kde sa každú jar koná sviatok slnka.

Biele. Ľadové ostrovy Špicbergy. Autorka: Ilona Wiśniewska

Prekladateľ: Slavomír Bachura

Absynt, 2021




  • Facebook
  • Instagram