• Petra Babulícová

(Ne)radosti dištančného vzdelávania


Dištančné vzdelávanie. Pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľná vec, dnes už s menšou prestávkou, viac ako rok realita nášho školstva. Keď som v septembri nastupovala ako pedagogička na Cirkevné konzervatórium v Bratislave, ani vo sne by mi nenapadlo, že väčšiu časť roka strávim doma, pred počítačom. Keďže som dovtedy učila len zopár hodín počas svojho doktorandského štúdia, vstupovala som do školského systému s očakávaniami i obavami. Nič iné, ako prezenčné offline vzdelávanie v lavici som si nedokázala predstaviť. Cez videohovor mi bolo nekomfortné komunikovať aj s rodinou a priateľmi, nie ešte so študentmi. Pripadalo mi to ako určitý zásah do súkromia.

Keď sa na škole potvrdil prvý prípad Covid-19, celá škola nastúpila do povinnej trojdňovej karantény. Moje prvé dotyky s online výučbou boli stresujúcejšie, než výučba pred plnou triedou v školskej triede. Dodnes si na to spomínam. Našťastie, už s úsmevom. Tých pár ďalších týždňov za školskou katedrou a v zborovni s mojimi kolegami som si začala nesmierne vážiť a uvedomovať si, že byť spolu nie je samozrejmosťou. Zatvorenie škôl sme si nechceli pripustiť. Napriek tomu, všetci učitelia praktických predmetov doslova hrali preteky s osnovami, aby stihli aspoň tie najdôležitejšie veci, kým sa všetko uzavrie. Rozhodnutie pandemickej komisie a ministra školstva prišlo tak trochu čakane, no veľmi narýchlo. Zatiaľ, čo všade navôkol začínala ďalšia vlna pandémie, do mojej hlavy sa prihnala druhá panická vlna tsunami. Opäť videohovory, nevedno na ako dlho a hlavne pocit, že si potrebujem domov preniesť všetky skriptá, materiály a polovicu školskej knižnice. V pondelok medzi vyučovacími hodinami som spustila veľkú rabovačku a odniesla si zo zborovne na byt dve tašky kníh. S kolegami, ktorí rovnako prišli vybieliť svoje stoly a skrinky sme si zo žartu pre istotu zapriali „Šťastné a veselé“ a odišli do online sveta. A v mojom prípade som sa opätovne presídlila z Bratislavy do rodnej Nitry.

Do online sveta bolo nutné adaptovať sa - nielen na pár dní, ale reálne a naplno. Napriek školeniam k školským kontám od firmy Billa Gatesa a Edupage som možnosti, ktoré mi tieto softvéry ponúkali, ani len netušila. Napriek môjmu matematickému antitalentu som zistila, že som disponovaná pre prácu s počítačom. Vďaka „lifehackom“ od susedy a prirodzenému talentu sa mi podarilo vcelku rýchlo s Edupage nadviazať priateľský vzťah. Študenti odo mňa odvtedy dostávajú pravidelnú dávku úloh a písomiek.

Adaptáciou našťastie prešiel aj rozvrh. Za normálnych okolností sú študenti v škole od 7:50 do 18:15. V prípade potreby prebieha vyučovanie aj do 19:30. Ako pedagogička som teda nechodila do práce každý deň ráno, ale niektoré dni som učila až popoludní. Lenže čo môjmu biorytmu vyhovovalo v reálnom živote, v tom online bolo neskutočne zaťažujúce na telo i psychiku. Nehovoriac o študentoch, ktorí prvý týždeň dištančného vzdelávania sedeli pred obrazovkou svojich mobilov a notebookov viac ako osem hodín. Preto prišla z vedenia školy požiadavka učiť nielen „face to face“, ale aj tzv. projektovo (teda poslať žiakom z predmetu len úlohy, ktoré vypracujú). Pribudlo mi síce vymýšľanie i opravovanie zadaní, no skrátenie videohodín rozhodne prospelo nielen očiam a chrbtici, ale tiež celkovej psychike.

Ďalším problémom sa stali knihy. Konkrétne divadelné hry. Učiť rozbor drámy s vedomím, že nadpolovičná väčšina triedy zaryto tvrdí, že v ich knižnici žiadny z „povinných titulov“ určite nemajú, je viac ako náročné. Internet síce poskytuje množstvo viac či menej legálne stiahnuteľných diel, no svetová dramatická spisba je občas tvrdý oriešok aj naň. Niekoľkokrát som strávila dve hodiny zohnutá nad svojim starým domácim skenerom, aby som sa na hodine mohla o danej hre porozprávať aspoň s tými aktívnejšími študentmi. To občas pôsobí demotivujúco, no sú momenty, keď sa dožijem aj pozitívnych prekvapení. Okrem „stálic“ z offline čias sa začínajú ozývať aj veční partizáni, ktorých hlasy som nepočula celé mesiace. Občas uvažujem, či sa vopred nedohodnú, ktorá skupinka si hry prečíta a bude odpovedať na moje všetečné otázky o motivácii konania dramatických postáv. Možno robím chybu, že im namiesto písomiek dávam robiť projekty. Potom si spomeniem na seba v ich veku a popravde, nenachádzam veľa rozdielov. Keby moja generácia vyrastala doslova so smartfónom v ruke, neboli by sme iní...


Mnohé veci sa však stali dostupnejšími a šetria mi čas. Záznamy starších inscenácii nemusíme pozerať počas niekoľkých vyučovacích hodín. Stačí si videonahrávku vyhľadať na internete, či nahrať ju naň z môjho osobného archívu, kde ju sprístupním konkrétnej triede. Na hodinách sa tak môžeme naplno venovať rozborom a debatám o divadle. Je zaujímavé počúvať ako vnímajú staršie inscenácie ľudia, ktorí sú o viac ako desať rokov mladší odo mňa. Mnohé veci vnímajú inak, nevedia všetko pochopiť, no veľmi sa o to snažia. Dostupnosť odborných článkov je obmedzená, no možno vďaka tomu sú nútení viac premýšľať. Zisťujú, že opísať režijno-dramaturgickú koncepciu či herecký výkon nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Čím viac sa v tom zdokonaľujú, o to ľahšie im pripadá napísať o jednej inscenácii niekoľko strán. Samozrejme, stále sa nájdu prípady o kamuflácii rozsahu veľkosťou písma. Postupom času sa skracuje aj úvodný životopis autora hry a rozširuje sa analýza javiskového diela. Mnohí urobili od septembra veľký pokrok, hoci si ho často ani neuvedomujú. Postupne si osvojujú aj písanie bibliografických odkazov, ktoré im ešte pred pár mesiacmi pripadalo ako výstup na Everest. Občas ešte nerozumejú tomu, prečo je rozdiel v zápise pod čiarou a v zozname použitej literatúry. Nie sú na zlej ceste.

Mojou najobľúbenejšou hodinou, napriek náročnej realizácii, je pedagogicko-umelecká prax, kde sa študenti šiesteho ročníka učia vyučovať literárno-dramatický odbor na ZUŠ. Za normálnych okolností by chodili na náčuvy k prvákom a po dohode s ich pedagógom herectva by s nimi pracovali. V online prostredí si svoje pedagogické zručnosti musia cibriť so svojimi spolužiakmi. Množstvo cvičení je zameraných na prácu v kolektíve a s hereckým partnerom, čo prácu cez počítačovú obrazovku značne sťažuje. Po prvých nesmelých hodinách, kde dominovali sedavé úlohy, objavili študenti čaro psychohygieny a individuálnych pohybových cvičení. Keďže sa do ich vyučovania pre zvýšenie počtu modelových žiakov zapájam aj ja, neraz mi veľmi dobre padne rozhýbať sa ešte pred obedom. Aj napriek online forme sa im podarí vytvoriť uvoľnenú atmosféru, ktorú som neraz ako žiačka ZUŠ na „dramáku“ zažívala.

Na záver sa musím priznať, že som si za tých päť a pol mesiaca na túto nezvyčajnú formu učenia svojim spôsobom zvykla. Ponúka istú formu komfortu. Nemusím každý týždeň striehnuť na miesto v žltom autobuse, v nedeľu večer a v piatok poobede letieť bratislavskou MHD na stanicu, ani sa ráno presunúť z bytu do školy. Všetko, čo potrebujem mám na dosah pár klikov. Predsa mi však chýba to, čo bolo tých pár týždňov samozrejmé - osobné stretnutia, smiech v zborovni, lúštenie hieroglyfov v papierových písomkách...Proste, obyčajný učiteľský život, na ktorý som si ani nestihla zvyknúť a už sa mi od základov zmenil. Tento „nenormál“ sa stal akýmsi novým normálom. Kedy a či sa tento školský rok do školy vrátime, asi nevie povedať nikto. Čo však viem, že aj napriek tomu ma moja práca baví a vidím (vzhľadom na vypnuté kamery skôr počujem) na svojich študentoch progres. A to je dôvod, prečo ráno vstávam z vyhriatej postele a hrnčekom kávy definitívne zaženiem vôľu spať.


  • Facebook
  • Instagram