• Petra Babulícová

Magické šepkanie podlaských šeptúch

Aktualizováno: dub 1

Alena Sabuchová: Šeptuchy

Bratislava, Artforum, 2019


Kniha s tajomným názvom „Šeptuchy“ vzbudzovala môj záujem už na prvé počutie. Hoci autorka Alena Sabuchová získala za dielo ocenenie Anasoft litera za rok 2020, s kúpou som dlhšie váhala. Na zozname „must read“ som mala pred ňou ešte zopár iných diel. Keď sa vo februári 2021 stala v Čitateľskom klube istého kníhkupectva knihou mesiaca, vedela som, že nastal ten správny čas na jej kúpu.


Z kartónového balíka som vytiahla subtílnu fialovú knižku so zlatými písmenami. Zvedavo som ju otvorila. Medzi titulnou stranou a úvodnou kapitolou sa nachádzajú fotografie Roberta Tapperta z Podlasia. Sú bez popisu, na prvý pohľad i bez logického usporiadania. Čo sa im však odoprieť nedá, je akási zvláštna magická atmosféra, ktorá z nich vyžaruje. Zmes výjavov magického realizmu (či slovenskej lyrizovanej prózy) a súčasných obrázkov z dedinských slávností, z dnešnej doby. Význam fotografií čitateľ chápe čoraz viac s každou prečítanou stránkou diela. Postavy z príbehu začnú zo snímok vystupovať a zrazu si o čosi lepšie a ľahšie predstavujete opisované udalosti a sviatočné obrady.


Podlasie je poľský kraj neďaleko ukrajinských a bieloruských hraníc. Vďaka polohe a množstvu lesov sem 21. storočie nepreniklo tak, ako do iných častí krajiny. Ľudia tu žijú iným životným tempom, než vo veľkých poľských mestách. Napriek silnému pravosláviu tu stále pôsobia šeptuchy - ľudové liečiteľky, ktoré miešajú bielu mágiu a náboženstvo. Preto ich oficiálne cirkev odmieta, no na druhej strane ich ticho toleruje. Šeptuchy navštevujú nielen miestni, ale neraz sem za nimi stovky kilometrov prichádzajú ľudia z iných krajín (napríklad Česka). Sú akousi poslednou nádejou pre neplodné páry, ťažko chorých pacientov, či zvedavcov, ktorí hľadajú útechu v ľudových zvykoch a poverách. Každá má iné praktiky, iné zaručené recepty. Niekomu pomôžu, inému nie. No ako píše autorka: „Mnohí sa naozaj vracali. Neviem, či to skúšali viacerí, ale neraz im šeptucha prikázala prísť znova, zatiaľ sa bude za nich modliť. Podlasie mohlo byť pokojne akýmsi pútnickým miestom trpezlivosti. Čakali ste, kým na vás príde rad, a potom ste čakali na zázraky. Ale tak to už býva.“ (s. 115)


Miestni obyvatelia napriek nevôli svojho „báťušku“ (týmto menom označuje autorka miestneho pravoslávneho kňaza) veria poverám a vyvolávajú, respektíve zaháňajú duše svojich zosnulých. Pawlu chodí po smrti navštevovať jej mŕtvy manžel. Hoci ju za života bil, ona ho milovala a chýba jej. Preto ho raz privolá a vzápätí opäť zaháňa do záhrobia. Ženy s obľubou vysedávajú na cintoríne na Lavičke žialiacich, kde neraz jedia a požívajú alkohol aj mimo oficiálne povolených sviatkov mŕtvych a Paschy. Starý báťuška im toto správanie toleroval, no mladý Grzegorz si na dodržiavanie vierouky potrpí a cintorín dal mimo pohrebov zamknúť. Napriek tomu ženy niekoľkokrát na inkriminovanej lavičke pristihne. Raz medzi nimi zbadá svoju manželku Aleksandru, čo považuje za veľkú zradu.


Centrom knihy však nie sú šeptuchy a ich magické rituály. Tie sú akousi prirodzenou súčasťou miestnej atmosféry, no samotná kniha sa zaoberá najmä témou dospievania, ktoré človeka a jeho život mimoriadne silno formuje. Sabuchová vťahuje čitateľa do príbehu dvoch tínedžeriek, ktoré sa v Podlasí narodili a prežívajú tu prechod z dievčenstva do ženstva. Ich príbeh je v mnohom rovnaký, no zároveň odlišný od generácie dnešných tridsiatnikov (a aj toho môjho). Tiež čítali Bravo, zažívali platonické lásky, prvýkrát sa spolu opili, chodili poza školu, sledovali telenovely a verili v lepší svet. Zároveň však žili vo svete plnom mystiky, kde viera, tajuplnosť a umieranie hralo významnejšiu úlohu, než si uvedomovali. Najlepšia kamarátka rozprávačky, Dorota, je dcérou hrobára Jaroslawa, ktorého pred mnohými rokmi opustila manželka. Svoju dospievajúcu dcéru vychováva sám. Hoci je tínedžerka a má svoje záujmy, pomáha otcovi. Ten namiesto auta používa drevený voz na konský pohon, ktorý neraz parkuje pred miestnym Kaufladom, čo je pre mnohých terčom posmechu.


Kniha je rozčlenená do troch celkov. Na začiatku každého je jedno príznačné slovníkové heslo – mor, šeptucha a panychída. Každý pojem tvorí centrálny motív danej časti, hoci rozprávanie hlavnej hrdinky tvorí celistvý prúd myšlienok a príbehov o obyvateľoch tohto rázovitého kraja. Mor je silnou súčasťou podlaských legiend. Učiteľka Agáta už najmenšie deti učila o morovej epidémii na Grabovke a povinne museli vedieť mor znázorniť aj výtvarne. Nikomu síce nevysvetlí ako, no Dorotina voľba žltej farby jej nepripadá ako správny prístup, a tak musela celý obrázok prefarbiť na čierno. Napriek tomu sa na výstavu s najlepšími nedostala. Autorka tu predstavuje život v Podlasí a vysvetľuje vzťahy medzi obyvateľmi dediniek a mestečiek. Opisuje neraz až bizarnú pýchu rodičov na dcéru, ktorá pracuje v Anglicku ako au-pair, no oni sa ňou chvália akoby dobyla svet. Veľkú časť nielen prvej časti, ale celej knihy tvorí oslava sviatku Ivana Kupalu (štátny sviatok východných Slovanov na oslavu letného slnovratu, ktorý sa slávi na sviatok Narodenia Jána Krstiteľa – 24. júna podľa gregoriánskeho kalendára 7. júla), ktorý je akousi obdobou našej Svätojánskej noci.


V časti šeptucha predstavuje rozprávačka viaceré šeptuchy, ktoré v oblasti pôsobia. Dokonca je medzi nimi aj jeden muž, ktorý prebral „ordináciu“ po svojej tete, známej pod menom pani M. z Orly. Tento talent sa podľa zvyku dedí po ženskej línii. Pán Tomasz bol navyše kostolník a vážený člen cirkvi, preto zásadne úradoval v obleku. Či niekomu pomohol, nevedno, no Dorote vraj nie. Najzáhadnejšou šeptuchou bola pani A. z Grabowca. Žila v starej chatrči s manželom, a kvôli strachu zo smrti sa neumývala. Bola však slávna, a tak za ňou chodievala miestna regionálna televízia i redaktorky ženských časopisov. Na tieto príležitosti mala zvláštne šaty, ktoré si vždy obliekla.


Okrem šeptúch majú v Podlasii aj inú atrakciu - bociana so šípom v tele. Nikto nevie, ako sa mu to stalo, ani ako sa mu podarilo prežiť. Jedného dňa sa na streche veterného mlyna, wiatraku, objavil prestrelený bocian. Okrem šípu, ktorý mu trčal z tela sa vták tešil plnému zdraviu. Tak ako na všetko, aj na neho si ľudia postupne zvykli. Wiatrak bol však celkovo mystickým miestom. Pán Igor mlyn po otcovi prerobil na múzeum. „Opravil ho a zachránil tak niekoľko spráchnivených desaťročí, čo čakali na zabudnutie a boli by sa dočkali. Dal mu vôňu nového dreva, akú dávate novým začiatkom, domovom, z ktorých už pred vami niekto domov urobil, ale z hocijakého dôvodu sa stal domovom niekoho iného. Wiatrak rozprával o osude svojej rodiny, v pomalom točení vrtule sa dalo počuť všetko, čo sa za tie roky zomlelo.“ (s. 125) S obľubou sa tu stretávala aj rozprávačka príbehu s Dorotou. Tu riešili množstvo dievčenských problémov a tu sa aj prvýkrát opili, po tom, čo chcel Dorotu znásilniť Andrzej, jej dlhoročná platonická láska. Tak, ako kedysi, aj teraz tu „mleli“ o najrozličnejších témach, ktoré prinášal život.


Emočne silnú líniu knihy tvorí príbeh malého Macieja a jeho priateľstvo s Dorotou. Matka sa o neho nestará a chlapec je v podstate samorast. Hoci má šesť rokov, stále nevie rozprávať. Dorote prišlo dieťaťa ľúto a ujala sa ho. Stará sa o neho, rozpráva sa s ním, učí ho rozumieť ľudskej reči. Bráni ho pred bandou miestnych chlapcov, ktorí sa mu posmievajú. Neváha jednému z nich v obrane rozbiť hlavu nad obočím, aby Macieja nechali na pokoji. Keď mu rozdupú okuliare, ide s ním do mesta k očnému a kúpi mu nové. Nevadí jej na to minúť peniaze, ktoré dostala od otca na narodeniny. Keď sa chlapcova mama obesí, má o neho veľký strach. Hľadá ho po celom okolí. Je jej ako brat a dieťa zároveň. Jeho nájdenia sa však nedožije. Náhle sa u nej prejaví cirhóza pečene a Dorota zomiera. Maciej nakoniec končí v detskom domove, kde okrem základnej opatery dostáva aj vzdelanie, ktoré mu tak veľmi chcela dať jeho veľká kamarátka.


V záverečnej časti panychída rozprávačka uzatvára a rekapituluje prvé dve. Zomiera nielen Dorota, ale aj stará, zanedbaná šeptucha. Ich životy sa síce uzavreli, ale smútočným obradom sa nič nekončí. Ľudia, ktorých ľúbimr, zostávajú medzi nami. Navždy. Hlavná hrdinka sa s Dorotou rozpráva aj v súčasnosti. Spomína s ňou na život v Podlasii, ktoré opustila hneď po maturite. Rozmýšľa, aké by to bolo zostať tam a vydať sa za pohraničníka Barteka, ktorý je stále starým mládencom. Ako o každom neženatom mužovi, sa o ňom a jeho sexuálnej orientácii šíria rôzne klebety. Pre mnohé ženy je napriek tomu tajnou platonickou láskou a hrdinom. Na jednej zo slávností ho postrelil postihnutý chlapec. Bartek na neho ani jeho mamu nepodal trestné oznámenie. Mal dobré srdce a hoci bojoval za spravodlivosť, vedel odpúšťať. Mladé i staršie ženy chodili za ním do nemocnice v zástupoch. Všetky ho tajne milovali, no žiadnej sa ho nepodarilo získať. A tak pre ne i hlavú hrdinku navždy zostane večnou platonickou láskou.


Šeptuchy sú mimoriadne pôsobivou knihou, kde sa mieša realita, nostalgia i mystika zvláštneho kraja, ktorý sa v dnešnej dobe môže zdať, akoby v ňom zastal čas. Obsahuje množstvo veselých i smutných tém. Neraz ide o príhody bizarné. Jednou z nich je smrteľná dopravná nehoda, pri ktorej vodič narazil do toaletnej misy umiestnenej uprostred cesty. Nikto nikdy nevyšetril, ako sa na vozovku dostala. No povrávalo sa, že takúto radu dostal niekto od šeptuchy. Vinník sa však nepriznal, a tak o tejto udalosti kolovali len legendy a povery.

Kniha je tiež silným príbehom priateľstva, ktoré neukončila ani smrť. Príbehy, ktoré dievčatá spolu prežili sú bežné, no pre rozprávačku sú jedinečné a predovšetkým určujúce pre jej ďalší život. Hoci autorka používa množstvo poľských slov, ktoré nie sú vysvetlené ani v slovníčku na konci knihy, väčšina výrazov sa dá ľahko dohľadať na internete a niektoré čitateľ vycíti intuíciou.

Šeptuchy nie sú strhujúcim dramatickým príbehom. Poukazujú na krehkosť života a na nejasnú hranicu medzi životom a smrťou, snom a realitou. Sú o tom, čomu veríme, respektíve čomu by sme chceli veriť. Či už človek dôveruje šeptuchám alebo Bohu, či je alebo nie je členom cirkvi, viera v ňom vzbudzuje nádej v lepší svet.


Zdroj fotografie: https://www.vydavatelstvoartforum.sk/sk/knihy/alena-sabuchova/septuchy/

  • Facebook
  • Instagram