• Petra Veltyová

Je aj Ružomberok kultúrny?

Aktualizace: dub 1

V čase, kedy sa naša krajina topí v rôznych zákazoch a príkazoch, ktoré musíme dodržiavať, je takmer nemožné vybrať sa za kultúrou. Faktom totiž ostáva aj to, že nie každé mesto má svoje divadlo, a nie každý má príležitosť za ním vycestovať. Tu sa ale môže z nenazdania objaviť čosi nečakané. Môže sa stať, že vo svojom meste objavíte doteraz nepoznanú divadelnú scénu. To sa udialo aj v mojom prípade, keď som sa dopočula o divadelnom štúdiu RosArt. Neváhala som a vydala sa na jednu z repríz komickej inscenácie O.Y.E.P. na motívy hry Lož od Floriana Zellera. A zostala som príjemne prekvapená – tento súbor vnáša nový vietor do plachiet liptovského kultúrneho života.

Čo je RosArt a čo prináša do divadelnej sféry? Odpovedala mi Marianna Stančoková, ktorá je nielen jeho manažérkou, ale taktiež režisérkou a dramaturgičkou.


Čo je RosArt?

RosArt je občianske združenie. Vzniklo pred desiatimi rokmi a od začiatku malo za cieľ v Ružomberku vytvoriť stabilnú a dobre fungujúcu divadelnú scénu. Podarilo sa to vďaka tomu, že sme vytvorili ružomberské divadlo RosaThea, ktoré už rok sídli v priestoroch divadelného štúdia RosArt. Toto je ale len jedna zložka, tá ťažisková. Potom sa ešte venujeme rôznym vzdelávacím aktivitám. V lete robíme literárne alebo divadelné workshopy. Založili sme aj klub španielskeho jazyka - tam sa stretávajú ľudia z Ružomberka, ktorí hovoria po španielsky a chcú konverzovať. Venujeme sa aj benefičným aktivitám - robíme komunitný projekt, volá sa Zóna bez peňazí. A potom ... čo nám napadne. Napríklad sme robili už aj speed dating. Portfólio aktivít je síce široké, ale ťažiskom je divadlo.


Kto stojí za týmto združením?

Je to skupina ľudí z Ružomberka a z okolia. Sú to divadelní nadšenci, ľudia rovnakej krvnej skupiny –baví ich robiť to, čo robia. A sme aj ideovo spriaznení. Za celou myšlienkou stojím ja. Moja mamina bola neprofesionálna herečka, ktorá ma priviedla k divadlu. Potom som sa presťahovala do Ružomberka a povedala si: „Poďme urobiť divadlo aj v Ružomberku“. A tak sme nakoniec vznikli.


Aký cieľ si kladie samotné divadlo? Je to o tom priniesť kultúru do mesta, ktoré vlastné divadlo nemá?

Áno, cieľom je vybudovať divadelnú platformu, vytvoriť priestor, ktorý bude slúžiť nielen na prezentáciu našej produkcie, ale aj na dovozovú produkciu - či už zo Slovenska, Čiech a podobne. Štúdio RosArt má byť miestom nielen pre neprofesionálne divadlá, ale postupne aj pre profesionálne divadlo a malé umelecké formy.


Má toto divadlo svoj stály umelecký súbor, alebo to závisí od daných inscenácií?

Nedá sa povedať, že máme stabilný divadelný súbor v klasickom ponímaní. Vždy to determinuje to, aký titul vyberieme a akých ľudí potrebujeme. Ale za technikou a produkciou stoja tí istí ľudia.


Ako vyzerá dramaturgia tohto súboru? Na čo sa zameriavate?

Od začiatku nám išlo o to, aby sme uvádzali tituly súčasné, žijúcich autorov. Cieľom bolo reflektovať život, ktorý žijeme, rozprávať jazykom, ktorým rozprávame, aby to nebolo vzdialené dnešnému divákovi. Pôvodne sme chceli robiť iba slovenské diela, ale asi po dvoch alebo troch rokoch sme narazili na problém. Nenašli sme texty, ktoré by v nás rezonovali, teda robíme už aj svetovú produkciu. Doteraz sme robili skôr vážnejšie tituly, no v tejto a v predošlej sezóne sme siahli po komédiách.


Ktoré hry patria do vášho repertoáru?

Uvádzali sme napríklad Marbera – Bližšie od teba. Robili sme Joanesa Nielsena - Jestvuje krajina menom víkend? S týmto javiskovým dielom sme boli aj na Scénickej žatve. Naposledy sme inscenovali od Gianiny Cărbunariu hru Solitarita. Dvakrát sme robili s textami slovenskej autorky Zuzy Ferencovej – Babyboom a Solitaire.sk. Potom sme uviedli Rolanda Schimmelpfenniga Push Up. Úplne prvá hra bola od jedného poľského autora, ale to nebolo ani súčasné, to bol iba taký experiment.


Čo bolo pre vás podnetom siahnuť po komédii?

Asi to vyplynulo z tej celospoločenskej situácie, v ktorej sa teraz nachádzame. Aj my sami sme si potrebovali trochu oddýchnuť od vážnych vecí. Druhým aspektom je, že sa pri každom titule učíme, tak je fajn mať rôzne herecké príležitosti. A pre mňa zároveň režijné a dramaturgické. Niečo iné je tvoriť drámu a niečo iné pracovať na komédii, takže je to aj preto, aby som získala divadelné skúsenosti.


Ako u vás vyzerá skúšobný proces? Je to práca kolektívna? Alebo je to čisto vaša režijná práca?

Myslím si, že je to kombinácia. Ja mám svoju predstavu, ako by to malo vyzerať. Ale som veľmi rada, že máme tvorivý tím, mysliace bytosti, ktoré sa nenechajú obrať o kritické myslenie. Sú to kreatívni ľudia, takže aj oni sami prichádzajú s nápadmi – hlavne, čo sa týka hereckej realizácie. Je to postavené na vzájomnom konsenze.


Čo sa skúšok týka, pracujete na inscenácii dovtedy, kým nie je v záverečnej fáze? Alebo si stanovujete istý skúšobný čas?

Zo skúseností vyplynul celý proces, ako to funguje. Ja určím nejaký deadline, kedy bude premiéra a všetky aktivity sú zacielené práve na ten termín. Niekedy zdĺhavý tvorivý proces prestáva byť tvorivý a začína byť až kontraproduktívny. Tomu sa snažíme vyhnúť. Teraz konkrétne to bolo obzvlášť komplikované kvôli koronakríze – chceli sme mať premiéru skôr a tak podobne. Ale človek musí byť tvor adaptabilný a brať život tak, ako je. Aj s tým čo prináša.


Ktorý titul by ste chceli uviesť?

Samotná dramaturgia sa vždy odvíja od toho, aké témy práve nosíme v hlave. Momentálne pracujeme na titule Znovuzjednotenie Kóreí, čím pokračujeme v dramaturgickej línií zameranej na uvádzanie diel súčasných autorov. Vzhľadom na aktuálnu covid-situáciu, skúšky prebiehajú online. Je to síce iné, ale prináša to aj nové stimuly a príležitosť na precíznejšiu prácu so samotným textom. No a na premiéru si pravdepodobne budeme musieť (ne/chtiac) počkať až do septembra.


Zdroj fotografie: https://www.oz-rosart.sk/fotogaleria/solitarita?page=2#category

  • Facebook
  • Instagram