• Petra Veltyová

Čo všetko môže priniesť (netradičný) Faust?

Doktor Faust, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre



Ako by mal vyzerať Faust určený deťom a mládeži? Povedzme si na rovinu – príbeh o alchymistovi, ktorý sa rozhodne zapredať svoju dušu démonovi – to nie je práve téma, ktorú by sme túžili priamo adresovať mladšiemu divákovi. Ale pozrime sa trochu hlbšie na námety, ktoré tento príbeh prináša – chamtivosť, boj dobra so zlom,... to už znie o niečo rozprávkovejšie. Sú predsa len stále aktuálne a týkajú sa všetkých ľudí, nehľadiac na vekovú kategóriu. A keď sa k tomu celému pridá pútavá a pestrofarebná scéna, naskytá sa inscenácii veľká šanca na úspech. Ako sa teda pokus o takúto úpravu vydaril Starému divadlu Karola Spišáka v Nitre? Súčasná situácia nedovoľuje inscenáciu vidieť priamo v budove divadla, no diváci majú možnosť sledovať záznam tejto inscenácie (ktorý aj predmetom tejto recenzie).


Na začiatku sa scéna inscenácie Doktor Faust nezdá ničím zvláštna. Javiskovým oblúkom čiernej farby vytvárajú inscenátori zaujímavý prvok – javisko na javisku. Na jeho priečelí je veľký nápis „Memento Mori“ (prekl. Pamätaj na smrť), ktorý dotvára ponurú atmosféru. Až po roztiahnutí opony sa nám naskytne pohľad na mohutnú konštrukciu zloženú z maľovanej zadnej steny a bočných paravánov. Pri jednotlivých zmenách dejstiev, či prostredia sa bočné paravány striedajú a teda presnejšie ilustrujú priestor, v ktorom sa nachádzame. V tomto prípade musíme spomenúť skvelú prácu so svetlom, ktorá sa v inscenácii naplno využíva. Okrem toho, že svetlo dotvára celkovú atmosféru na scéne, tak samotné farebné filtre dodávajú efekt aj pri práci s maľovanými plátnami. Napríklad pri osvetlení oblakov modrým svetlom sa zadný prospekt mení na nebo. Keď sa ale použije červené svetlo, z nebeských mrakov sa stáva pekelný dym.

Vizuál inscenácie je vystavaný ako mechanizmus. O jeho chod sa stará Principál, ktorý otáča kolieska, hýbe pákami a zabezpečuje tak pohyb postavičiek a jednotlivých častí javiskového stroja. Práve vďaka faktu, že scénografom je samotný režisér inscenácie Marek Zákostelecký, sú prvky logicky vystavané, plnia svoju funkciu a scéna sa teda stáva významotvorným prvkom inscenácie.


Keď sa chystáme do bábkového divadla, akosi automaticky predpokladáme, že uvidíme marionety, maňušky, či javajky (inak tomu nemusí byť ani pri tejto inscenácii). V tomto bode sa však dielo stáva špecifickým. Bábky nadobúdajú veľkosť človeka – herec si nasadzuje veľkú hlavu, ruky, objemnejší kostým a stáva sa sám bábkou. Tento druh bábok je typický ako súčasť pouličného umenia, ktoré sa stáva východiskom pre samotného režiséra.

Réžia vhodne pracuje s návratným motívom – či už hudobným alebo scénickým. Oba druhy nie sú len repetitívnym prvkom, ale v inscenácii sa s nimi pracuje. Tvorcovia sa riadia starým známym pravidlom: „dvakrát opakovaný vtip, nie je vtip“ . Po hudobnej stránke sa o dodržanie tohto pravidla postaral Martin Husovský. Pokiaľ sme už tretíkrát počuli rovnaký hudobný leitmotív, došlo k jeho ozvláštneniu – spomaleniu, zrýchleniu, zmene výšky a podobne. Pri pohybe jednotlivých postáv sa prvky taktiež obmieňajú zmenou tempa, či dynamiky. Práve bábky majú vlastné „choreografie“, ktorými sa charakterizujú a navzájom odlišujú. Stále sa pri ich pohyboch myslí na to, že sú súčasťou stroja, preto aj pohyb bábok pôsobí strojene a mechanicky. Postupom času však zámerne pôsobia menej mechanicky a stávajú sa viac plynulými. Kladie sa dôraz na to, ako sa tento nereálny svet stáva čoraz viac súčasťou našej reality.



Asi najzaujímavejším prvkom celej inscenácie je postupná premena hlavného protagonistu, doktora Čierneho na bábku. Do divadla vstupuje s vidinou slávy a bohatstva, ktorým jednoducho nedokáže odolať. Zlo, aj keď sa spočiatku tvári ako dobrý priateľ, nás pomaly mení a my sa mu naplno odovzdávame. Prichádzame teda o slobodu a stávame sa bábkami. Toto morálne ponaučenie je zaujímavé nielen svojou výpovednou hodnotou, ale aj spracovaním na javisku. Doktor Čierny sa nezmení na bábku hneď, ale postupne. Tak ako sa mení jeho duša, mení sa aj jeho telo. Pri jeho odchode z divadielka v závere sa však nemení späť na človeka, ale zostáva figúrou – výpoveďou teda je, že nešlo len o vizuálnu premenu, ale transformáciu jeho vnútornej podstaty.


Nič z vyššie spomenutých situácií by sa neodohralo, keby nebolo Principála, ktorého stvárnil Ivan Gontko. Je to totiž on, kto sa stará o plynulý chod tohto divadielka. Okrem toho má tento „strojvedúci“ ešte jednu úlohu – prepožičiava svoj hlas väčšine bábok. Vo svojej podstate sa stáva plnohodnotným bábkarom. Za vyzdvihnutie stojí aj jeho práca s hlasom – každá postavička mala svoj špecifický rečový prejav. V kontraste je však jeho herectvo, ktoré je v porovnaní s jeho hlasovým prejavom nevýrazné. V obrazoch, v ktorých musí hrať sám za seba, z neho nie je cítiť žiadnu emóciu a nevieme presne určiť ani charakter tejto postavy vo vzťahu k deju. Polemiku, že sa ide o zámer tvorcov vyvracia fakt, že na konci inscenácie pôsobí postava ako vymenená, má úplne iný charakter.

Oveľa výraznejší herecký výkon podáva Juraj Bednarič, ktorý prijíma ponuku stať sa súčasťou bábkovej inscenácie a stvárňuje úlohu Fausta. S plynutím deja nám prináša širokú škálu poryvov – od systematického úradníka, cez motivovaného študenta až po zničené telo bez duše. V celkovom obraze inscenácie ani nevyčnieva, ani nezaniká, ale presne doňho zapadá.


Keď sledujeme inscenáciu (bez toho, aby sme si predtým prečítali bulletin), môže sa nám zdať, že na javisku máme štyroch, nanajvýš piatich hercov – doktora Čierneho alias Fausta, Principála či muža manipulujúceho so strojom a ďalších dvoch či troch hercov, ktorí si len prezliekajú kostýmy bábok. Celú túto ideu podporuje aj fakt, že všetkým bábkam prepožičiava hlas jeden herec (podobne ako to fungovalo práve pri tradičnom bábkovom divadle). No pohľad do zoznamu účinkujúcich nás vyvedie z omylu.

V inscenácii je aj bubeník, ktorý však vo výsledku úplne zanikol. Tento fakt nám dokazuje, že pri zostavovaní záznamu divadelnej inscenácie nie je možné zachytiť komplexný divadelný zážitok.


Aj to o čomsi vypovedá – nech sa snažíme akokoľvek, živú kultúru nemôžeme nijak nahradiť.

Doktor Faust má vo výsledku ambíciu stať sa kvalitnou inscenáciou, ale nevyužila svoj potenciál. Obsahuje mnoho skvelých myšlienok, pri ktorých sme sa však dočkali iba náznakov, hoci by si zaslúžili viac priestoru.

Za najväčšiu prekážku tejto inscenácie považujem jej celkovú dynamiku. Príbeh sa skrátka vlečie a zbytočne naťahuje. Divák veľmi ľahko stratí pozornosť (zvlášť dieťa, ktoré ju nedokáže udržať tak dlho ako dospelý človek). Tu vnímam ako najväčší nedostatok presýtenosť efektmi, o to zvlášť, keď ide o pravidelne sa opakujúce prvky.

Na záver sa vrátim k idei, ktorú som načrtla v úvode – ako inscenáciu vníma detský divák? Je vôbec preňho vhodná? V tomto ohľade pôsobí inscenácia nekonzistentne. Máme tu napríklad kľajúceho Gašpara, ktorý by mal pôsobiť vtipne, vo výsledku však vyznieva viac hrozivo než zábavne. A o tom, či je pre deti vhodnou postavičkou, by sa tiež dalo polemizovať. Dokonca môžeme diskutovať aj o pravdepodobnosti vydesenia niektorých detí (niektoré masky pôsobia dosť strašidelne). A je vôbec pre deti a mládež pochopiteľný záver inscenácie? Čo si z neho odnesú?


Doktor Faust

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

premiéra: 28.2.2021 RTVS


Dramaturgia: Nikoleta Hvizd Tužinská

Réžia, scéna a bábky: Marek Zákostelecký

Hudba: Martin Husovský

Choreografia: Vladislav Benito Šoltýs


Obsadenie:

Principál: Ivan Gontko / Roman Valkovič

Faust, Dr. Čierny: Juraj Bednarič

Wagner, Kráľ Portukalský: Eduard Valašík Gašpar: Simon Fico

Mefistofeles: Michal Kalafut / Peter Lupták a.h. Pik, Kráľovná Portukalská: Kristína Povodová a.h.

Úcknek, Anjel: Nikola Kozáková

Škrhola, Havran: Danica Hudáková

Trčko, Havran: Oľga Schrameková / Martina Slobodová

Bicie: Ivan Matejovič


Inšpícia: Rúth Dolanová Text sleduje: Mariana Cibulková

zdroj úvodnej fotografie: https://sdn.sk/repertoar/doktor-faust/


  • Facebook
  • Instagram